Aký je skutočný rozsah intervencií centrálnych plánovačov za ostatné štyri roky?
Centrálne banky troch najvyspelejších ekonomík sveta: Eurozóny, USA a Japonska, majú v súčasnosti bilancie o veľkosti zhruba 8 biliónov dolárov. V porovnaní s rokom 2007 sa jedná o viac ako 200% nárast!
Bilancie centrálnych bánk 2003-2011
Zdroj: Bloomebrg, BoJ, Zerohedge
Podstatnejšia je ale skutočnosť, že aktíva týchto troch centrálnych bánk dnes spolu tvoria neuveriteľných 25% HDP ich domácich ekonomík. Vzhľadom na pochybný charakter a tým aj reálnu hodnotu predmetných „aktív“ však môžeme hovoriť skôr o akumulácií dlhu. Nie je totiž jedno, či centrálna banka drží vo svojej bilancii nemecký dlhopis, grécky dlhopis alebo fyzické zlato.
Z tohto vývoja je možné vyvodiť hneď niekoľko záverov. V prvom rade, rapídna expanzia bilancií bola uskutočnená najmä za účelom monetizácie bezcenných aktív, ako napríklad problémových finančných derivátov či dlhopisov. „Vedľajším efektom“ takto vytvorenej inflácie je podpora rastu akciových trhov. Rovnako dôležitým motívom však bolo udržanie dopytu po vládnych dlhopisoch, čo platí najmä v prípade FED-u. V prípade ECB to bola ochrana bánk, ktoré by na oplátku mohli nakupovať (najmä vládny) dlh na svoje vlastné bilancie.
Súčasťou problému je skutočnosť, že od hranice dlhu približne 100% HDP už jeden dolár vládneho dlhu nedokáže vytvoriť viac ako dolár na HDP. Keynesiánka premisa o multiplikácii tu už nefunguje a bremeno vytvárania umelého ekonomického rastu sa musí presunúť na plecia centrálnych bánk a ich tlačiarní. V súčasnej dobe zlyhaných ekonomických experimentov to značí, že centrálne banky implicitne tvoria až 25% HDP vyspelého sveta!
Bilancie ECB, BOJ a FED ako % HDP (v USD)
Zdroj: Bloomebrg, BoJ, Zerohedge
Čo to všetko ale znamená v praxi? Skrátka to, že takmer 8 biliónov dolárov svetového ekonomického rastu je umelých a existuje len vďaka intervenciám centrálnych bánk. Ak si teda kladiete otázku, prečo sa stále neblýska na lepšie časy, tu máte svoju odpoveď. Taktiež z toho vyplýva, že centrálne banky nikdy neuvoľnia svoje „aktíva“, či už proaktívne alebo pasívne (vyčkaním do ich splatnosti), nakoľko by to znamenalo rýchly návrat do reality, v ktorej je svetové HDP o 8 biliónov dolárov nižšie. Rovnako tak to znamená, že v čase prebiehajúceho oddlžovania spotrebiteľov a firiem nebudú mať centrálne banky inú voľby než pokračovať v monetizácii. Nie preto, aby vytvárali dodatočný ekonomický rast, ale aby presunuli likvidáciu dlhu inde. A samozrejme, ak chcú udržať globálny rast HDP na úrovni približne 3%, budú musieť tlačiť ešte viac peňazí, alebo inými slovami- akumulovať ešte viac dlhu. Celé to bude, ako inak, financované monetizáciou ďalších dlhopisových emisií, s čím budú politici ochotne súhlasiť.
Prísľub FED-u, že bude s predstihom informovať o budúcej výške úrokových sadzieb sa preto dá považovať prinajlepšom za humorný. V prostredí aktívnej monetizcáie je totiž jediná možná úroková sadzba nula. ECB napriek tomu nakrátko zaexperimentovala s vyšším ako 1% úrokom, aby brzdila infláciu v čase keď sa neúspešne pokúšala presunúť monetizáciu vládneho dlhu na inštitúciu mimo vlastnej bilancie (na EFSF a ESM)
Tí, čo mali pocit, že oživenie globálnej ekonomiky je umelé mali bohužiaľ pravdu. Až 25% momentálneho ekonomického rastu by bolo v inom čase a na inom mieste označené ako „jednorazové a neudržateľné“. Nakoľko ale na intervenciách centrálnych bánk závisí fungovanie celého finančného systému, používajú sa skôr prívlastky ako „konštantný a nekonečný“.
Ak sa zapodievate investovaním a obchodovaním na burze a máte akurát dosť reagovania na najrôznejšie nesúvislé vyhlásenia vládnych predstaviteľov namiesto proaktívneho obchodovania, radšej sa poobzerajte po inom zamestnaní. Súčasné paranormálne dianie na finančných trhoch už nie je ničím nezvyčajným. Odteraz až do nevyhnutného kolapsu finančného systému v jeho súčasnej podobe sa na ňom už nič nezmení…
Zdroj: Zerohedge
Tomáš Púchly