CEO Saxo Bank: Európsku úniu musíme prehodnotiť

O politiku sa zaujímam už detstva. Dánske referendum o členstve v Európskom hospodárskom spoločenstve si preto pamätám, aj keď som mal vtedy len deväť rokov. Volebné noci boli vždy vzrušujúce a navyše som mohol ostať hore o niečo dlhšie ako zvyčajne. V našom dome v Loegstrup, neďaleko mesta Viborg v západnej časti Dánska sme inak večerali zvyčajne už o piatej, potom som si spravil úlohy do školy a šiel spať. Bol to typický meštiacky dom; môj otec bol konzervatívec, no volil Liberálnu stranu, ako väčšina ľudí z vidieku.

Na referendum z 2. októbra 1972 si spomínam v pozitívnom svetle. Podpora ľudí bola jednoznačná. Účasť na referende presiahla 90% a takmer dvaja z troch Dánov hlasovali za vstup krajiny do EHS.

Dôvera v európsky projekt bola postupne zničená

U nás doma bolo EHS, podobne ako vo väčšine domácností strednej triedy, vnímané ako pozitívna vec. Sám som bol pozitívne naladený aj v nasledujúcich rokoch a priaznivcami Európskej únie sme ostali aj u Mladých konzervatívcov. Niektorí z nás dokonca nosili modro-žlté ponožky ako symbol tohto atraktívneho, dlhodobého plánu. Musím však priznať, že napriek môjmu pôvodne veľmi pozitívnemu postoju k EÚ moja podpora a optimizmus časom vyprchali. Masívna centrálna byrokracia, európska arogancia a nedostatok rešpektu k nezávislosti, histórii a kultúram členských krajín dôveru v tento projekt postupne zničili.

Keď sa obzriem späť, musím priznať, že mi trvalo príliš dlho kým som pochopil o čom európsky projekt skutočne bol. Aj mnohí iní ľudia však prišli k tomuto poznaniu omnoho neskôr a mnohí z našich kariérnych politkov to nechápu doteraz.  Dáni, občania, bežní ľudia však ucítili, že nečo nie je v poriadku. Odteraz bude pre stúpencov EÚ čoraz ťažšie presviedčať ľudí o potrebe zavádzať nové opatrenia, čo ale neznamená, že sa o to nebudú pokúšať znovu a znovu.

Prečo to začalo ísť z kopca?

Bývalý český prezident Václav Klaus sa pokúsil odpoveď na túto otázku vo svojej knihe Európska integrácia bez ilúzií. Prezident Klaus tu ešte na konci svojho funkčného obdobia písal o vývoji európskej spolupráce a možnom kolapse. Skúmal rôzne fázy európskej hospodárskej a politickej integrácie od vzniku EHS až po obdobie Európskej únie a otvorene skritizoval súčasnú eurokraciu.

Európska únia je viac zdrojom problémov ako riešení

Hlavná otázka, ktorú táto kniha nastoľuje je, či Európska únia nie je skôr zdrojom ďalších problémov ako riešení súčasnej krízy.

Európska únia aj Dánsko sú v komplikovanej situácii. Euro ukázalo svoju pravú tvár a každý racionálne zmýšľajúci človek vidí, že spoločná mena bola historickým omylom, ktorý môže fatálne ohroziť konkurencieschopnosť európskych krajín v porovnaní so zvyškom sveta. Existuje iba jedna jediná vec, ktorá môže euro zachrániť. Tou je oveľa hlbšia integrácia krajín eurozóny, spoločná fiškálna politika, vydávanie spoločných dlhopisov a najmä ochota pokračovať v obrovských finančných transferoch z bohatších krajín do chudobnejších, teda lepšie povedané z Nemecka do ostatných členských štátov.

Táto cesta je síce možná, no nie je žiaduca. Teda aspoň nie pre občanov, ktorí v tomto prípade, tak ako v mnohých ďalších, zastávajú úplne iné názory ako politici. Vyžadovalo by to vzdať sa národnej suverenity do takej miery, ktorá pre voličov skrátka nie je prijateľná. Práve preto je táto alternatíva dosiahnuteľná jedine nedemokratickým spôsobom.

Mimoriadne dôležitý bol v tomto ohľade príhovor britského predsedu vlády Davida Camerona z 23. januára, nakoľko predstavoval posilnenie kritickej debaty, o ktorú usiluje mnoho Európanov. Jedinou hlavou štátu, ktorá do tejto debaty prispela bol dovtedy práve Václav Klaus. Skutočnosť, že predseda vlády jednej z najdôležitejších krajín EÚ sa stal  oporným bodom pre občanov, ktorí  majú iné predstavy o smerovaní EÚ sa môže ukázať extrémne dôležitá. Prvotné reakcie európskych elít boli, ako sa dalo čakať, negatívne, nakoľko kritiku ani debatu neberú na ľahkú váhu.

Od Camerona by sme sa mali poučiť

Pandorina skrinka bola otvorená v momente, keď sa Veľká Británia pokúsila vyjednať menej reštriktívnu dohodu s Európskou úniou. Cameronova racionálna argumentácia pomôže odhaliť skutočnosť, že EÚ neustále trvá na zväčšení svojej moci napriek slabým výsledkom. Pre Britov aj občanov ďalších členských krajín bude čoraz ťažšie chápať negatívny postoj Európskej únie ku Cameronovým piatim princípom – konkurencieschopnosť, flexibilita, viac kompetencií pre členské štáty, demokratická zodpovednosť a férovosť. To, že EÚ bude oponovať týmto rozumným požiadavkám a  snažiť sa zamedziť referendám len prispeje k nárastu kritiky a pritiahne väčšiu pozornosť. Navyše nesmieme zabúdať, že Eurozóna bude do teoretického termínu referenda vo Veľkej Británii v roku 2017 zrejme čeliť silnejúcemu ekonomickému tlaku.

Pre krajiny mimo eurozóny sa tak otvára jedinečná šanca, aby vytvorili nezávislé fórum, ktorému by predsedal sám David Cameron. Dánsky premiér mal sedieť v najbližšom lete do Londýna, aby o takomto návrhu diskutoval. Nič také sa samozrejme nestalo, no nádej pre lepšiu Európsku úniu bola Cameronovou iniciatívou posilnená.

Nedokážem pochopiť, prečo si EÚ neuvedomuje, že sa v toľkých veciach mýlila a že mnoho ľudí kvôli tomu trpí. Namiesto pretláčania nezmyselného projektu by bolo lepšie zamyslieť sa nad jeho aktuálnym smerovaním a načúvať pri tom ľuďom. Dáni a rovnako tak občania ďalších členských krajín majú totiž v úmysle uberať sa úplne inou cestou. Nastal čas, aby si politici uvedomili že sú tu pre ľudí a nie opačne.

Síce dúfam, že to nikdy nezažijem, no trúfam si predpovedať, ako by to dopadlo so silnou Európou, pokiaľ Európska komisia, Európsky parlament a najmä ľudia ako Barosso a Van Rompuy získajú takú moc, po ktorej túžia… a zatiaľ sú na dobrej ceste, aby sa im to skutočne podarilo.

Vyššie dane a chudoba

V oblasti daňovej politiky môžeme očakávať väčšiu unifomnosť a najmä vyššie zaťaženie. Treba sa pripraviť na priame európske dane, ktoré poputujú do rozpočtov Európskej komisie a Európskej únie a rovnako tak na vysoké odchodné dane či poplatky pre tých, čo sa rozhodnú EÚ opustiť. Počítajte ale s tým, že ak sa aj odsťahujete, EÚ sa bude domáhať práv na globálne zdaňovanie.

V „regiónoch“ kedysi známych ako Španielsko, Taliansko a Grécko nastane veľká chudoba. Moc sa bude stále viac koncentrovať v rukách Nemcov (a Francúzov ako odmenu za ich podporu), členské štáty už nebudú mať právo veta a menším štátom tak ostane len veľmi zanedbateľný vplyv.

Stagnácia a exodus

Ekonomiky všetkých krajín  EÚ budú stagnovať. Fnančný sektor sa presunie do USA, Číny, Hong Kongu a Singapuru, priemysel do Ázie a mladí, talentovaní a vzdelaní ľudia budú nasledovať. EÚ ale ostane lídrom v symbolických a iracionálnych aktivitách ako znižovanie emisií CO2, „zelenšie“ podnikanie a iných nákladných a ekonomicky nerentabilných oblastiach.

Sloboda prejavu začne byť utláčaná najmä čo ohľadom kritických názorov na iné kultúry, náboženstvá a samotnú Európsku úniu. Taktiež potláčanie odlišných a protispoločenských postojov ako napríklad skeptický pohľad na ekologické projekty, „sociálne práva“ a podobne. Politická korektnosť dosiahne nevydaných rozmerov.

Na medzinárodnej scéne sa EÚ stane slabým hráčom s nízkou kredibilitou a takmer žiadnym rešpektom. Nakoľko bude stále viac závislá na veriteľských štátov, bude sa musieť prispôsobovať  ich požiadavkám. V OSN sa bude EÚ usilovať o spoluprácu s krajinami tretieho sveta v snahe previesť svoj systém na globálnu inštitúciu.

Môžeme to pripustiť?

Myslím, že Európania sa už v tejto veci rozhodli, a že sa rozhodli správne. Verím, že svoju vôľu otvorene prejavia až bude úplne jasné medzi čím si to vlastne majú vyberať.  Nie som si ale až tak istý, či tak učinia aj európski politici a či sa vôbec budú obťažovať opýtať sa na názor aj Európanov. Nastal teda čas politikom znemožniť, aby sa ľudí neopýtali.

Nastal čas urobiť všetko preto, aby Európania pochopili aké sú možné dôsledky tejto voľby a aby si uvedomili jej dôležitosť. Riskujú totiž, že to bude naposledy, čo majú šancu urobiť takéto rozhodnutie sami.

Myslím, že je ešte stále možné ľudí včas varovať a že tak budeme schopní nájsť pre Európu tú správnu cestu vpred.

Zdroj: TradingFloor

Preklad: Marián Sopko

Zdieľať na
Facebook
Twitter
LinkedIn
WhatsApp