Svet čelí najhoršej finančnej kríze, minimálne od tridsiatych rokov minulého storočia, ak nie vôbec. Prednedávnom sa guvernér Bank of England snažil čoraz viac skeptickejšej verejnosti vysvetliť svoje rozhodnutie vytlačiť ešte viac nekrytých fiat peňazí a použiť ich na nákup ďalších štátnych dlhopisov. Pochybujem, že by jeho slová alebo činy nejakým spôsobom obnovili dôveru. A rovnako tak nepovedú ani k ukončeniu krízy.
Aký typ krízy zažívame?
Iste, vo všeobecnosti tu ide o finančnú krízu, ktorej príčiny ležia v peniazoch, úveroch, dlhoch a bankovníctve. Nemyslím si, že guvernér preháňal, keď špekuloval o jej rozsahu. Naozaj ide do tuhého. Ak sa aj zhodneme, že sa nejedná len o ďalší hospodársky cyklus, otázkou ostáva: o čo tu ide naozaj? Ako by sme túto krízu mali definovať? V akom kontexte jej bude možné najlepšie porozumieť?
Treba povedať, že táto kríza je systémová, nie cyklická. Je to kríza inštitúcií. Kríza politiky. Je to kríza súčasnej podoby finančného systému. Keď sa v roku 2007 začala a v priebehu roku 2008 zintenzívňovala, často bola nálepkovaná ako „kríza kapitalizmu“. Dnes to už tak často nepočuť. Je síce pravda, že občas sa ešte vyskytne nejaký ten lapsus, bohužiaľ aj u ekonómov, no čím dlhšie sa kríza ťahá a čím dlhšie sú pod drobnohľadom práve peniaze a bankovníctvo, tým väčšmi verejnosti svitá, že súčasný finančný systém evidentne nie je riadený ani tak neviditeľnou rukou trhu ako viditeľnou rukou štátu. Ukazuje sa, že banky stoja nad normálnym kapitalistickým podnikaním keďže každé ďalšie kolo „rekapitalizácie“ bánk sa evidentne deje na náklady daňových poplatníkov. Ľudia sa už začínajú čudovať, či politici naozaj nepotratili rozum a či sa nemáme obávať viac vládnych stimulov ako nekontrolovaného trhu, keď vidia, že záchrana dlhmi zaťaženej ekonomiky sa opätovne hľadá v ďalších vládnych výdavkoch, na ktoré si požičiame alebo v ďalšej finančnej injekcii z peňazí vytvorených pod štátnym monopolom centrálnej banky.
Prečo?
„Podkapitalizované banky“ je krycie označenie pre banky, ktoré požičiavali neúmerne veľa. Ako sa bankám darilo toľké roky, možno desaťročia požičiavať nad svoje možnosti a spôsobiť pritom najväčší úverový flám v histórii? Veď všetky podliehajú kontrole centrálnych bánk. Tie majú v systéme papierových peňazí monopol na (neobmedzené) vytváranie bankových rezerv a administratívne nastavovanie krátkodobých úrokových sadzieb, čím kontrolujú podmienky požičiavania. Nie je preto vhodnejšie hovoriť skôr o zlyhaní štátu ako o zlyhaní trhu?
Majme na pamäti, že výmena apolitických, tvrdých komoditných peňazí za ničím neobmedzované papierové peniaze pod štátnou kontrolou bola politickým rozhodnutím, nie výsledkom pôsobenia trhových síl. V plnom rozsahu sa to prejavilo až po zatvorení zlatého okna Richardom Nixonom v roku 1971. Náš finančný systém je v skutočnosti výsledkom politického plánu a populárnej makroekonomickej teórie. Obe sa teraz ukazujú ako samoúčelné a chybné, nie ako výsledok spontánnej ľudskej kooperácie na trhoch. Zavedenie plne elastických fiat peňazí uvoľnilo štátu a jeho chránencom – bankám reťaze neelastických komoditných peňazí. Zbavením sa zvieracej kazajky zlatého štandardu štát získal ničím neobmedzenú kontrolu nad tlačiarenskými strojmi a mohol tak začať “riadiť” ekonomiku, zachraňovať banky, skracovať, či dokonca odvracať recesie, určovať podmienky požičiavania a nastavovať ich veľkoryso… nie len pre seba. Po 40 rokoch štátom kontrolovaných peňazí máme na stole účet.
Táto kríza je nevyhnutným dôsledkom nebezpečnej viery, že nízke úrokové sadzby, investície a trvalá prosperita môžu byť dosiahnuté akousi skratkou – tlačením peňazí, umelo lacnými pôžičkami a špirálou úverov. Viery, že sme nadobro prekonali tradičný (kapitalistický) spôsob šetrenia a zhromažďovania kapitálu. Toto nie je kríza kapitalizmu. Najvýstižnejšie súčasnú situáciu okomentoval môj priateľ Brian Micklethwait: máme tu druhú krízu socializmu. Sme svedkami zániku štandardu papierových peňazí po tom, čo boli všetky fiat meny definitívne zbavené posledného spojenia so zlatom a stali sa nekontrolovateľným teritoriálnym monopolom štátu. Trvalo to len 40 rokov Vzniknutá situácia odhaľuje, že štát a banky potrebujú svoju zvieraciu kazajku, inak nás skôr či neskôr všetkých stiahnu do čiernej diery.
Socializmus
Existujú len dva spôsoby organizácie menového systému: čo sú peniaze určuje buď trh alebo štát. Peniazmi voľného trhu – kapitalizmu boli vždy komoditné peniaze, ktoré sú mimo dosahu politikov. Vždy, keď mali obchodníci na výber, zvolili si za svoje menové aktívum komoditu s veľmi neelastickou ponukou. Takmer všetky spoločnosti naprieč rôznymi kultúrami a civilizáciami si vybrali drahé kovy. Komoditné peniaze sú apolitické. Nikto ich nemôže vytvárať podľa ľubovôle a využiť tak na svojvoľné obohacovanie alebo manipuláciu ekonomiky. Čo je ale dôležitejšie, obchodná spolupráca nie je obmedzená politickými hranicami. Keď bolo zlato peniazmi na jednej strane hranice, tak zvyčajne sa ním dalo platiť aj na jej druhej strane a to bez ohľadu na podobizeň panovníka.
Na druhej strane, komoditne nekryté papierové peňažné systémy sú vždy výtvorom politikov. V takýchto systémoch môžu byť peniaze (doslova) vytlačené pri prakticky nulových nákladoch a teda prakticky bez obmedzenia, pričom tlač peňazí je privilégiom štátu a jeho centrálnej banky. Peniaze v tomto systéme sú dokonale pružné. No sú to politické peniaze, a preto sú úzko späté s politickou mocou. Vo svete papierových peňazí musíte svoje peniaze zamieňať za iné vždy, keď prekračujete hranice.
Všetka efektivita súčasného 24 hodinového, multibiliónového forexového trhu, ktorá tak ľahko ohúri neznalého pozorovateľa (pre ktorého môže dokonca symbolizovať samotný kapitalizmus) nie je v skutočnosti nič iné, než snaha trhu vysporiadať sa čo najlepšie s neefektívnosťou menového nacionalizmu a menovej segregácie. Tie sú dôsledkom toho, že každá národná vláda chce vlastné papierové peniaze, ktoré by boli pod jej politickou a teritoriálnou kontrolou. Nazývať tento systém kapitalistickým znamená zbaviť termín “kapitalizmus” pôvodného významu. V tomto úžasnom novom systéme dokonale pružných fiat peňazí už nevkladáme svoje finančné záležitosti do rúk trhu, ale do rúk štátu, politikov a centrálnych bankárov. Správne by sme ho teda mali nazývať socialistickým, nie kapitalistickým. No nech je ako chce. Zlyhal.
Cui bono?
Po dekády z toho profitoval štát, banky a širší finančný sektor. Všetci tí, čo rástli relatívne v porovnaní s ostatnými aktérmi na trhu. Tí, ktorí vlastnia aktíva využiteľné ako kolaterál na rozšírenie bilancie: nehnuteľnosti, equity portfóliá, opcie. Náklady na tento systém boli rozložené naprieč spoločnosťou cez infláciu a občasné bailouty z peňazí daňových poplatníkov. Socializmus pre bohatých. Podobne ako počas prvej krízy socializmu – kolapsu plánovaných ekonomík pod sovietskym vedením v roku 1989 – bude aj táto kríza, kríza štátom kontrolovaných financií, znamenať zvrhnutie súčasného establišmentu. Napriek tomu nám politické elity neustále tvrdia, že majú všetko pod kontrolou. Nemajte obavy, súdruhovia, pri troche deficitných výdavkov a obozretnom tlačení peňazí prekročí výroba traktorov stanovený plán. Podobne ako kolabujúci socializmus aj byrokracia štátnych papierových peňazí má svojich veriacich. Ľudí ako Adam Posen – nadšenec kvantitatívneho uvoľňovania, ktorý si zachováva svoje detinské nadšenie pre moc tlačiarenských strojov. Šikovní byrokrati napchali 200 miliárd novo vytlačených libier do vládnych a bankových kufríkov. Nepomohlo. Ďalších 75 miliárd to určite napraví. A vôbec, prečo trocháriť? S ďalšími 175, 275 či dokonca 375 miliardami libier si už naozaj každý bude schopný nájsť slušne platenú prácu! Pre ľudí ako Posen nie je problém plánovanej ekonomiky v tom, že je plánovaná, ale že plán nebol dostatočne odvážny.
Na druhej strane je centrálny bankár Mervin King, ktorý na mňa pôsobí skôr ako Gorbačov – nie neveriaci, no príliš skeptický a bystrý na to, aby bol plne odovzdaným straníkom. Minulý rok poskytol fascinujúce interview, ktoré malo istý ohlas aj vo finančníckych kruhoch. Pravdepodobne preto, že bolo súčasťou historického programu BBC o starovekých čínskych peniazoch namiesto programu o súčasnej monetárnej politike. Nájdete ho tu, naozaj stojí za vypočutie. Na začiatku 12-ej minúty padne otázka: sú všetky systémy papierových peňazí odsúdené na zánik? King odpovedá nie, myslí si, že nie všetky (aj keď každý jeden doteraz zlyhal), no priznáva, že súčasná kríza ho donútila k istej ostražitosti v úsudku. Na definitívny verdikt o tom, či papierové peniaze vôbec môžu fungovať si ešte počkajme, naznačil. Pozoruhodné. Hlavne s ohľadom na to, že ide o človeka z centrálnej banky.
V mojej knihe Paper Money Collapse (John Wiley & Sons, 2011) ako dúfam, presvedčivo ukazujem, že systém elastických peňazí je vždy horší ako systém neelastických peňazí. Systém elastických peňazí nemôže byť nikdy stabilný, pretože vždy narúša trh a časom vedie k naakumulovaniu nerovnováh, čo nevyhnutne končí ekonomickou dezintegráciou a chaosom. Papierové peniaze sú nielen suboptimálne, ale aj neudržateľné. Táto kríza je jednoducho zánikom najnovšej inkarnácie systému štátnych fiat peňazí. Podobne ako prvá kríza socializmu ovplyvní životy mnohých ľudí, spôsobí prevraty a odstráni súčasné elity zo zabetónovaných pozícií moci. A podobne ako pri prvej kríze socializmu je aj táto šancou pre slobodu.
Na rozdiel od prvej krízy socializmu tu teraz nemáme žiaden reálny Berlínsky múr, ktorý by šlo strhnúť, žiaden ostnatý drôt na hraniciach, cez ktorý by sme sa dostali do iného sveta. Dnešný menový socializmus je globálny a jeho kolaps bude tiež globálny.
Štáty môžu prísť o všetko, no štátna moc nemá vo zvyku vzdávať sa bez boja. Uvidíme. Možno znárodnia banky, zavedú kontrolu kapitálu, skonfiškujú alebo vysoko zdania súkromné zlato, zakážu bitcoin, či donútia každý jeden dôchodkový fond nakupovať štátne dlhopisy. V takom prípade tu nemáme jeseň 1989, ale jar 1968. To ale mení len umiestnenie na časovej osi, nie výsledok samotný. Tak či onak, je už príliš neskoro. Socializmus to má nahnuté a padne skôr, než si väčšina ľudí myslí. Dovtedy môže znehodnocovanie papierových peňazí nerušene pokračovať.
Detlev Schlichter
Preklad: Tomáš Púchly