Do nekonečných rokovaní medzi EÚ a Gréckom prišlo konečne aké-také oživenie. Je ním diskusia o paralelnej mene. Minister financií Nemecka Wolfgang Schäuble Grécku navrhol, aby popri eure vytvorilo paralelný menový systém. Ako je to so zhodou postojov európskych ministrov financií vzápätí demonštroval jeho  kolega, francúzsky minister financií Michel Sapin, ktorý sa poponáhľal túto možnosť odmietnuť so slovami „neexistuje žiadna paralelná mena pre Grécko, existuje iba jedna mena, ktorou je euro“.

Myšlienka zavedenia paralelnej meny nie je nová. Nemecký minister financií ju ani nevymyslel a nebol ani zďaleka prvý, kto s ňou prišiel. A keďže s ňou prichádzajú mnohí, zrejme v nej vidia istú príťažlivosť, pre ktorú stojí zato sa týmto návrhom zaoberať, aj keď si napokon zaslúži odmietnutie. Jeho podstata spočíva v tom, že vláda, ktorá sa topí v dlhoch a nevie si už požičať viac eúr, by mohla niektoré výdavky financovať vydaním vlastných „Geurových“ dlhopisov, ktoré by neskôr z ekonomiky stiahla tak, že by ich držiteľom opäť vyplatila eurá. V praxi by to vyzeralo tak, že ak by sa vláda rozhodla napríklad zvýšiť dôchodky, ich nezvýšenú časť by dôchodcovia dostali v eurách a len navýšenie by dostali v „Geurových“ dlhopisoch. Tie by Gréci mohli používať ako platidlo rovnako ako eurá.

Asi každému čitateľovi v tejto sekunde príde na um nezanedbateľný problém: ako sa asi bude vyvíjať kurz „Geura“ a eura, ak nebude fixovaný vládou? A ešte dôležitejší problém: ako vláda utrafí tú správnu veľkosť tohto paralelného systému? Ak zostane príliš malý, nič nerieši, ak bude naopak príliš veľký, vláda bude mať len o problém viac. Návrh teda nie je zaujímavý tým, že by bol skutočným riešením. Je zaujímavý hlavne tým, že sa snaží hľadať riešenie skutočného problému, ktorým je pre Grécko euro samotné. Tým aj zástancovia eura vlastne pripustili, že problémom Grécka je euro. To v Grécku dnes pôsobí ako zvieracia kazajka a jej uvoľnenie je možné len odchodom Grécka z eurozóny, o čom sme na tomto mieste písali v posledných rokoch veľakrát. Zdá sa však, že väčšinu v radoch európskych ministrov financií ešte stále tvoria popierači tejto reality, o čom svedčí aj výrok francúzskeho ministra financií Sapina: „v pláne eurozóny nie je sa zmenšovať, ale vzbudzovať sebadôveru“.

Hlboko zadlžené Grécko teda nezachráni ani zavedenie paralelnej meny. Napriek tomu je diskusia o nej veľmi užitočná. Je totiž ďalším dôkazom krízy dnešného finančného systému, ktorý je založený na tom, že štát a kvázi-štátne inštitúcie typu centrálne banky vytvárajú peniaze prakticky z ničoho, pričom ich hodnota nie je v ničom a nikde objektívne zakotvená. Nepotrebujeme však len naoko paralelnú menu v rámci tohto systému, ale naozaj alternatívny systém, ktorý bude minimalizovať možnosti štátu manipulovať množstvo, cenu a hodnotu peňazí.

Ján Oravec