Každý vie kúpiť či predať akcie, dlhopisy, deriváty či iné aktíva. Niekto to dokáže robiť so ziskom celý život, iný prerobí za týždeň aj gate. Aj tu platí, že „ak dvaja robia to isté, nie je to zvyčajne to isté.“ Kde je hranica medzi investovaním a špekulovaním?

Akékoľvek rozhodovanie sa deje na pozadí určitej miery neistoty. Pri rozhodovaní o nákupe či predaji finančných aktív je miera neistoty obzvlášť vysoká. Z odstupom času a zmenou časového horizontu sa rozhodnutie, ktoré sme považovali za správne môže zdať nesprávne a opačne. Keď vznikla spoločnosť The South Sea Company obchodoval s jej akciami aj Sir Isaac Newton. Za logikou jeho rozhodnutia nakúpiť akcie stálo to, že spoločnosť mala monopolné práva na obchod so španielskymi kolóniami v Južnej Amerike, ktoré viac ako dve storočia boli jedným z hlavných zdrojov bohatstva Španielska. Po prehranej vojne Španielsko svoje postavenie stratilo. Navyše sa spoločnosť The South Sea Company podieľala na reštrukturalizácií verejného dlhu Veľkej Británie, čo jej malo zabezpečiť kontinuálny príjem. Čiže príležitosť na rast ceny akcií alebo dividend bola vysoká (a aj lákavá). A naozaj, akcie spoločnosti rástli na cene. Počas roku 1720 rástlaz pôvodných 100 libier na 330 v marci, 550 v máji, až 1050 libier v júli. Neprešiel ani rok a akcie narástli viac ako desať násobne!
To nemohlo dopadnúť dobre. Ani Sir Newton sa na túto tému nerád vyjadroval. Jeho výrok o tom, že „viem vypočítať pohyb hviezd, ale nie šialenstvo ľudí“ hovorí za všetko. Podľa netere pána Newtona prerobil 20 000 libier (dnes zhruba 4 mil. Eur).
Napodiv spoločnosť The South Sea Company existovala do druhej polovice 19. storočia, teda ďalších 130 rokov, pričom jej hlavnou činnosťou bolo manažovanie verejného dlhu. Isté pokusy o obchodné aktivity s kolóniami v Južnej Amerike uskutočnila, ale ukázali sa ako nerentabilné. Bublina ako rýchlo vznikla, tak aj rýchlo praskla, niekto poriadne zarobil, mnoho iných prerobilo.

Čo je teda tou deliacou čiarou medzi špekuláciou a investovaním?

V prvom rade je to schopnosť jasne si zadefinovať cieľ, teda aké výnosy považujem za uspokojivé a v akom horizonte chcem svoje ciele dosiahnuť. Rovnako dôležité je uvedomiť si, aké riziká som ochotný podstúpiť. To je to najpodstatnejšie.

Podľa toho zistím, akú formu bude mať moja investícia a koľko energie musím vynaložiť na naplnenie cieľov. Ešte raz, každý si musí na začiatku odpovedať na nasledovné otázky:
Som ochotný sa sám starať o svoje investície, alebo ich niekomu zverím?
Koľko rokov som ochotný čakať na naplnenie cieľov? Rok, dva, tri, päť, tridsať? Uspokojuje ma 3%, 5% či 10%, 20% zhodnotenie za rok? A koľko chcem mať na konci?
Som ochotný prijať stratu len formou obetovaných príležitostí, alebo aj prerobiť na kapitáli?

Je nesmierne dôležité aby si každý na tieto otázky odpovedal zodpovedne, poctivo a úprimne. Lebo ak investujem 10 000 Eur a mrzí ma prísť čo i len o cent, tak „pokročilý optimalizovaný multi-menový komoditno-akciový fond s trojnásobnou pákou“ asi nebude pre mňa.

Základom správneho rozhodnutia je poznať svoj cieľ. A zo zadefinovaných cieľov si následne odvodiť stratégiu. Pričom čím vyššie sú moje očakávania zhodnotenia, tým dlhší by mal byť horizont. Ak očakávam, že moje zhodnotenie bude aspoň 10 %, moje portfólio musí obsahovať buď dlhopisy pochybnej kreditnej kvality alebo tiež akcie.
Čo to znamená? Dopredu treba rátať z určitými stratami, pretože spoločnosť, do ktorej investujem môže zbankrotovať. Dá sa týmto stratám vyhnúť? Iste. Ale s tým súvisí druhý problém: koľko času som ochotný stráviť nad svojím investičným rozhodovaním? Koľko času treba venovať správe svojho portfólia tak, aby som s kľudom v duši mohol tvrdiť, že som investor a nie špekulant? Podľa mňa minimálne jeden celý deň raz za dva týždne, alebo zhruba polhodinu denne treba venovať svojmu portfóliu.

Čo teda patrí do výbavy investora? Zhrňme:

• Jasne zadefinovaný cieľ (nie cieľ „zbohatnúť“), ale uspokojivá miera priemerného zhodnotenia investovaného majetku.

Čím vyššia je uspokojivá miera zhodnotenia, tým dlhší by mal byť investičný horizont a tiež doba, ktorú investor venuje svojmu portfóliu. V tejto veci by sme mohli odvodiť nasledovný vzťah: 2-3% dosiahnem v banke na termínovaných vkladoch čiže čas, ktorý venujem svojmu rozhodovaniu je zanedbateľný. Ak očakávam vyššie zhodnotenie, tak horizont by mal rásť lineárne. Plus 1% zhodnotenia znamená plus 1 rok predĺženie horizontu.
Čas ktorý venujem svojím investíciám by mal rásť nelineárne cca. 1,5 hod. mesačne za každé dodatočné percento zhodnotenia. Teda 1,5^p (p = zhodnotenie nad úroveň termínovaných vkladov). Čiže, ak očakávam 10 % ročne, môj horizont by mal byť aspoň 10 rokov a svojmu rozhodovaniu by som mal venovať 16-18 hodín mesačne.

• Rozumieť akceptovaným rizikám a nezakrývať si pred nimi oči.

Ak sa portfólio nevyvíja podľa vašich predstáv, treba konať rozvážne, nie urýchlene. Dobre rozanalyzovať situáciu a až potom sa rozhodnúť. Čo z toho vyplýva? Investovanie sa nedeje pod časovým stresom. Čas je práve tá najvzácnejšia komodita, ktorá by mala byť na strane investora a nie naopak, pracovať proti nemu. Preto treba svoje investičné rozhodnutia robiť aj s ohľadom na to, aby som sa v nejakej situácii nedostal pod časový stres.

• Poznať legislatívu, vedieť ako funguje trh, na ktorom investujem. Poznať spoločnosti do ktorých investujem!

Tým najhorším prekvapením pre investora je, ak poplatky či dane pohltia jeho zisky. Preto je nutnou podmienkou naštudovať si tieto veci do detailu. Navyše je nutné poznať „infraštruktúru“ trhu. Ako funguje depozitár, čo sú moje povinnosti a čo sú služby na ktoré mám nárok. Ako funguje burza, ako funguje vysporiadanie obchodov a kde sú možné problémy. Vybral som si brokera? A čo keď skrachuje? Ako sa následne dostanem k svojim aktívam? Na tieto otázky treba mať dopredu jasnú odpoveď.

Ďalšou prioritou je transparentnosť. Kupovať treba iba aktíva firiem, ktoré majú povinnosť svojim akcionárom zverejňovať rôzne materiály (a veľa materiálov), tak ako to diktujú napríklad pravidlá amerického SEC (U.S. Securities and Exchange Commission). Iste, dajú sa kúpiť akcie čínskej, indickej, či indonézskej firmy. Každý predsa vie, že predsa rozvojové krajiny a ich firmy môžu len rásť. Presvedčte sa či na webe publikujú svoje finančné závierky a či to robia v jazyku, ktorému rozumiete a písme ktoré viete čítať. Ak nie, potom sa tiež nedočítate prečo vaša investícia tak rýchlo skrachovala.

• Nemať nereálne očakávania. Aj amatérsky investor vie dosiahnuť 8-12% zhodnotenie. Ak konzistentne dodržuje pravidlá. A pravidlá treba mať jednoduché.

Je správne očakávať vyššie než 20% priemerné zhodnotenie? Ten, kto ide na finančné trhy investovať a myslí si, že bude dosahovať 20% je naivný. Ani ty najznámejší a najschopnejší investori, napr. Warren Buffet, nie sú (v priemere za niekoľko desaťročí) schopní dosahovať výnosy vyššie ako 20%. A to popritom nechodia do práce, ale je to ich práca. Ak niekoho neuspokojí ani 30% výnos, potom je lepšia voľba založiť si vlastnú firmu, ako špekulovať na finančných trhoch.

Takže na záver: aký je rozdiel medzi investormi a špekulantmi?

Investor je ten, kto s „tvárou hráča pokru“ dodržiava vlastné pravidlá, vie, čo robí, venuje tomu adekvátnu energiu a nevystavuje sa zbytočným časovým stresom.

Ostatní sú špekulanti. To sú tí, čo buď veľa zarobia a sú hviezdou na pár chvíľ alebo tá väčšina, ktorá prerobí aj gate.

Martin Mlýnek

Autor je risk manažér v ALLIANZ DSS.