Majstrovstvá sveta vo futbale dominujú Brazilskej spoločnosti viac ako ktorákoľvek iná udalosť. Každé štyri roky sa z celej krajiny stane sekta oslavujúca tento šport. Žiadna iná krajina nevyhrala majstrovstvá viac krát ako Brazília. Je teda pochopiteľné, že v roku 2010 po vyhlásení Brazílie ako hostiteľskej krajiny majstrovstiev 2014, tisícky ľudí oslavovali na plážovej party v Riu. My Brazílčania sme cítili, že futbal prichádzal domov. A boli sme šťastní.
Boli sme šťastní aj keď bývalý prezident Luiz Inácio Lula vyhlásil, že súkromní investori túto príležitosť využijú a začnú vo veľkom investovať v našej krajine. „Budú to majstrovstvá súkromného sektora,“ vyhlásil v roku 2008. Minister športu Orlando Silva nás ubezpečil že peniaze daňových poplatníkov nebudú použité na výstavbu štadiónov. Dane vraj budú použité len na výstavbu infraštruktúry ktorá bude slúžiť Brazílčanom aj po skončení majstrovstiev. Vládni politickí stratégovia vytvorili príbeh na ktorého konci je šťastná, prosperujúca a moderná Brazília ktorá bude hostiť prestížne svetové udalosti.
Potom sme začali tušiť že daňoví poplatníci z toho nakoniec predsa len nevyjdú úplne bez ujmy. Infraštruktúra Brazílie nebola v stave, v ktorom by bola schopná zvládnuť nápor, ktorý so sebou nesú majstrovstvá sveta. Žiaden štadión nevyhovoval štandardom FIFA.
Majstrovstvá sveta sa zakrátko stali najviditeľnejšou časťou vládnych operácií, najmä federálnej vlády. Vyzeralo to, že nič nejde podľa plánu. Keď finančná kríza a neistý zisk zadržali súkromných investorov, vláda reagovala miliardami v dotovaných úveroch. Dokonca prebrala aj priame vlastníctvo štadiónov. So štátnymi a federálnymi voľbami naplánovanými na tri mesiace po majstrovstvách, vláda robila všetko čo sa dalo aby Svetový pohár vyzeral v televízii čo najlepšie. Nesmel byť vidieť ani len náznak zlyhania.
Dnes je jasné, že „majstrovstvá súkromného sektora“ bola iba pekne znejúca táranina. Súkromné investície pokryli iba 15,5 percent nákladov na „World Cup Matrix“ – zjednotený plán ktorý zahŕňal štadióny, mestskú dopravu, letiská, prístavy, telekomunikácie a bezpečnosť v 12 hostiteľských mestách. Napriek sľubu ministra športu bolo 97 percent nákladov na štadióny pokrytých vládou, či už priamo alebo dotovanými úvermi. Kompletné náklady na celý plán sú takmer 12 miliárd USD, z čoho viac ako 85% zaplatí Brazílsky daňový poplatník. A ako výdavky rástli, nádeje na lepšiu infraštruktúru klesali. Investície do verejnej dopravy boli nahradené verejnými prázdninami a zatvorenými úradmi a školami, aby sa znížilo preťaženie dopravy v niektorých mestách. Niektoré časti dopravného systému navrhnutého na prepravu ľudí do a zo štadiónov nebudú používané po skončení turnaja. Brasilia postavila štvrtý najdrahší štadión na svete, no najlepšie mužstvo v meste hrá Brazíslku štvrtú ligu.
Nespokojnosť bola evidentná na demonštráciách v júni 2013 ktoré začali ako mobilizácia proti zvyšovaniu cien autobusov v São Paulo. Požiadavky sa rýchlo rozšírili do ďalších oblastí. Ľudia žiadali aby viac vládnych výdavkov smerovalo do školstva, dopravy a zdravotníctva a vyjadrili nesúhlas s presmerovaním peňazí daňových poplatníkov do budovania štadiónov.
Okrem závratných nákladov, policajná brutalita voči demonštrantom a novinárom tiež prispela k masívnemu poklesu počtu Brazílčanov súhlasiacich s organizáciou majstrovstiev. Prieskum nedávno uskutočnený centrom Pew Research v rámci ich projektu Global Attitudes zistil, že viac ako 60 percent Brazílčanov si myslí, že organizácia Svetového pohára bude mať na krajinu negatívne dôsledky, a že peniaze daňových poplatníkov mohli byť použité niekde inde. V tom istom prieskume 39 percent uviedlo, že Svetový pohár pokazí imidž Brazílie, zatiaľ čo len 35 percent uviedlo, že organizácia majstrovstiev imidžu krajiny pomôže.
Politizácia majstrovstiev a konfliktná rétorika vlády a opozície majú za dôsledok polarizáciu Brazílskej spoločnosti. Zrazu to už nebol futbalový turnaj. Náš milovaný šport sa stal nástrojom politického boja. Nikdy nemôžete čakať, že niečo propagované politikmi zostane úplne apolitickým.
Ničmenej, súhlas verejnosti so Svetovým pohárom pravdepodobne stúpne. Podľa Folha de São Paulo, najznámejších novín v krajine, po páde zo 79% v roku 2008 na 51% v poslednom februári, úroveň podpory stúpla na 60%. Okrem častých policajných útokov na demonštrantov (mix protestujúcich proti majstrovstvám a štrajkujúcich robotníkov), atmosféra pôsobí oslavne. Stovky tisíc turistov si užívajú našu krajinu a vyrovnávajú sa s našimi relatívne vysokými cenami, jednou z mnohých nevýhod našej „prevažne neslobodnej“ ekonomiky (114. miesto v Heritage’s Index of Economic Freedom).
Brazílčania sa ponáhľajú zo školy a práce domov k televíziám aby mohli spolu spievať (národnú hymnu) a pískať (na prezidenta Dilmu, Argentínsky tím a Diega Costu). Ale organizácia Svetového pohára naučila Brazílčanov pár užitočných lekcií. Najdôležitejšou z nich je, že nikdy nemôžu byť príliš skeptickí voči sľubom politikov. Tí, tak dlho ako im bude dovolené míňať ako sa im zachce, tak budú robiť v záujme zachovania svojej moci. V príprave na majstrovstvá politici znova využili peniaze daňových poplatníkov na svoje znovuzvolenie.
Krutou iróniou je, že politici využili futbal – zdroj nevyčísliteľnej radosti pre Brazílčanov – aby prinútili chudobnú populáciu zaplatiť účet na 10,2 miliárd dolárov.
Magno Karl, článok je zverejnený na základe spolupráce s projektom atlasone.org; originálny článok nájdete tu.
Preklad: Jakub Jablonický