Zdroj: IPM december 2014
Z Budapeštianskej Univerzity Corvinus odstránili sochu Karla Marxa, čo vyvolalo prudké debaty a na krátky čas upriamilo pozornosť na otázky posúdenia tohto zarasteného nemeckého filozofa. Medzitým – následkom krízy – jeho učenie získava znovu kult, napriek tomu, že sa pred štvrťstoročím zdalo, spolu so systémom socialistických štátov môžeme pochovať aj ich základné ideologické odkazy. Podľa autora Zoltána Pogátsu sa naskytuje otázka: je Marx opäť dôležitý?
Je zrejmé, že politická symbolika Marxa, mobilizačná schopnosť marxizmu sa vždy oddeľovala od jej vedeckého vplyvu. Takže je vhodné pri prehodnotení sa obmedziť len na hospodárske diela Marxa a jeho nasledovníkov. Je to len jedna časť vedeckej činnosti Marxa, lebo v dnešnom slova zmysle bol aj politológom a filozofom dejín.
Prvá vec, ktorú treba konštatovať, je, že Karl Marx nenesie vinu za hriechy „existujúceho komunizmu“ v dvadsiatom storočí. Zomrel v roku 1883, priamo teda nemôže byť zodpovedný za krutosti sovietskeho systému po roku 1917. Márne nazvali svoj systém boľševici marxistickým a spolu s Engelsom, Leninom a Stalinom ho uvádzali ako ideový zdroj, Marxove diela prakticky nemohli byť príručkou na zavedenie komunizmu. Vo svojich spisoch sa zaujímal v podstate o kapitalizmus, jeho najrozvinutejšiu, západoeurópsku podobu v polovici devätnásteho storočia. Kým o tejto téme napísal hrubé zväzky, v súvislosti s budúcim komunistickým zriadením zostal mimoriadne málovravný. Agresívny štátny systém boľševického štátu v podstate zadefinovali Lenin, vojnové obdobie počas jeho zrodu, ale aj represívne a (aufkléristické) osvietenecké tradície ruskej štátnej filozofie, respektíve extrémne chorá osobnosť Stalina.
Marxiánska aproximácia sa stala lákavou
Inak, medzi sociológmi, považujúcimi seba samých za marxiánov, sa nájdu v hojnom počte takí, ktorí spochybňujú systém sovietov ako pravý marxiánsky. Najčastejšie sa odvolávajú na to, že vykorisťovanie nezaniklo, len sa vytvoril akýsi „štátny kapitalizmus“, kde štát prevzal úlohu kapitalistov.
Nezávisle od uvedeného, môže byť nadhodená otázka, či by mohol byť Marx vo svojej ére demokratom. Ťažko sa to posudzuje, lebo v devätnástom storočí neexistovali demokratické štáty v dnešnom slova zmysle, je teda ireálne brať na zodpovednosť vtedajšieho mysliteľa za jeho vzťah k spoločenskému útvaru, ktorý sa vyformuluje až neskôr. Z jeho životopisu vidieť, že ako aktivista niekedy agitoval za „diktatúru proletariátu“, inokedy sa aktívne zúčastnil predvolebných kampaní. Podľa jeho odlišných prejavov sa dá ťažko rozhodnúť, ktorú stranu by bol vybral neskôr, kedy sa stala definitívne nepriechodnou priekopa (priepasť) medzi komunistami plánujúcimi násilne prevziať moc a sociálnymi demokratmi , ktorí chceli získať moc demokratickými voľbami.
V ekonomickom zmysle Marxa nemožno považovať za osamelého génia, ako to skúsili prezentovať sovietske systémy. Jeho metodológiu definoval trend nemeckej hegelovskej, didaktickej filozofie, jeho svetonázor hnutie francúzskych socialistov. V rámci ekonómie ho môžeme chápať ako oneskoreného predstaviteľa klasickej školy Adama Smitha a Davida Ricarda. Masívne sa opieral o ich aproximácie, pojmový aparát a odkazoval na ich diela. Medzi inými napríklad aj pri fundovaní ústrednej tézy o neudržateľnosti kapitalistického zriadenia. Marx to odôvodnil rastúcim vykorisťovaním a znižujúcou sa mierou zisku. Teória vykorisťovania sa opiera o teóriu hodnoty práce, podľa ktorej zdrojom všetkých hodnôt v ekonomike je ľudská práca. Podľa Marxa kapitalista vykorisťuje pracujúceho vtedy, keď vo forme mzdy mu vyplatí len existenčné minimum (na prežitie), pritom ho núti vykonať produktívnu prácu vytvárajúcu väčšiu hodnotu. S touto nevýhodnou pozíciou musí pracujúci súhlasiť z toho dôvodu, lebo by mu hrozila strata zamestnania, bez ktorej – absenciou kapitálu – nie je schopný existovať.
Podľa Marxa technickým pokrokom ľudskú prácu postupne nahradia stroje, preto sa znižujú možnosti vykorisťovania pracovníkov kapitalistami. (Nezabúdajme: podľa neho je možné vykorisťovať len ľudskú prácu, lebo len tá vytvára hodnotu.) Tézu poklesu miery profitu nazval Marx najdôležitejším zákonom politickej ekonómie. Nie je ťažké preto zistiť, prečo sa stal Marx populárnym v minulosti a je ním aj v súčasnosti. Jeho proroctvá sú príťažlivé z pohľadu tých, ktorí považujú kapitalizmus za nespravodlivé spoločenské zriadenie. Počas konjunktúry je ich menej, ale počas prehlbujúcich a stále častejšie sa objavujúcich kríz ich počet značne narastá. Mainstreamová ekonómia väčšinou považuje politické a spoločenské procesy a moc, ovplyvňujúce hospodárstvo, za externality a neberie do úvahy ich vplyv.
Aktérov hospodárstva vykresľuje ako prostých „homo economicus“, v ktorých vzťahových systémoch nehrá žiadnu rolu ani dôvera, ani nutnosť, ani protichodné záujmy. Necháva mimo pozornosti, že hospodársky vývoj a vládna politika často pôsobia vyslovene protichodne na rozličné spoločenské vrstvy, triedy. Niet divu, že v období vyhrotených spoločenských protikladov viacerí sa obrátia na marxiánsku literatúru – nakoľko nemajú lepšiu, aby vedeli pochopiť konflikty záujmov. V takej ére, keď sektor veľkých firiem a superboháči financujú kampane politikov a strán, za čo ako odplatu získajú benefity, je pochopiteľné, že znovu sa stane príťažlivý marxiánsky prístup, ktorý považoval vládu občianskych štátov za „výkonný výbor buržoázie“.
Z pohľadu marxizmu problémom je, že „železný zákon“ pádu kapitalizmu nenastal v praxi, ani sa nepotvrdil v teórii. Kapitalizmus neskolaboval – ako je všeobecne známe. Miera profitu neklesá plynule empiricky dokázateľne, ale niekedy sa zvyšuje, niekedy sa znižuje a potom sa opäť zvyšuje. Naposledy to ukázal Thomas Piketty vo svojej známej knihe, opierajúcej sa o prácne získané, dlhodobé dáta z Francúzska, Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických. Síce sa udržiava rozšírená mylná predstava o tom, že technologický pokrok znižuje dopyt po ľudskej práci, ale v skutočnosti len pretransformuje jeho formu. Dobrým príkladom je, že po smrti Marxa, od roku 1883 sa už uskutočnilo nespočetné množstvo vĺn technologických zmien. Ak by bola téza pravdivá, tak po objavení motorov, elektrickej a nukleárnej energie, lietania, plastov, vesmírnej technológie, robotov, internetu a mobilnej telekomunikácie by už nemal mať takmer nikto prácu. Napriek tomu, v krajinách s najvyspelejšou technológiou pracuje 70 – 80 % dospelej populácie. Práca opravára písacích strojov sa vytratila, ale namiesto neho je správca siete.
Napriek očakávaniam Marxa, robotníci nevytvorili kohézne triedne vedomie. Namiesto toho sa objavili protichodné záujmy podmnožín „bielych golierov“, „modrých golierov“, nezamestnaných ako aj vo vnútri týchto skupín. Majitelia kapitálu z času na čas zvýšili príjmy významnej vrstvy na takú úroveň, že sa stali súčasťou konzumnej spoločnosti. Už mali čo stratiť, a veľká revolúcia, ktorá by zvalila kapitalizmus do prachu, sa nekonala, napriek tomu, že marxiánski teoretici až do dnešného dňa pravidelne predpovedajú túto neodvratnú katarziu. Kým stredné vrstvy spotrebúvajú, nižšie vrstvy sú vytláčané z verejnosti a z ovplyvňovania demokratických procesov, superboháči vytvorili – pred očami ostatných ukryté – gigantické rodinné majetky charakteristické pre devätnáste storočie.
Stal sa symbolom
Marx prepadol aj v teórii. Základný kameň jeho myšlienkových pochodov, teória hodnoty práce, sa ukázal logicky neudržateľný. Ladislaus Bortkiewicz, poľsko-ruský matematik v roku 1906 ukázal, že pracovné ekvivalenty klasickej školy, ktoré používal aj Marx, vedú k logickej inkoherencii. Ľudská práca nemôže byť jediným zdrojom nadhodnoty, ak sa stotožníme s jeho vlastnými predpokladmi o tom, že rôzne odvetvia priemyslu využívajú ľudskú prácu v rôznej miere, avšak tým by sa musela vyrovnať miera ziskovosti jednotlivých odvetví, lebo vlastníci kapitálu by namiesto menej výnosných odvetví vyberali tie viac výnosné. Neudržateľný konflikt medzi týmito dvomi tvrdeniami poznáme ako problém transformácie a potápa centrálny prvok Marxovej teórie. Napriek tomu, že marxiánski teoretici posadnuto hľadajú východisko z tohto protirečenia, neuzrelo svetlo sveta všeobecne – široko – akceptované riešenie. Marxova teória hodnoty práce bola významným intelektuálnym výkonom, ale podľa epistemologického kritéria Karla Poppera je vyvrátená. Cambridgeský ekonóm talianskeho pôvodu Piero Sraffa neskôr prezentoval toto vyvrátenie. Treba však poznamenať: z tohto všetkého nevyplýva, že v kapitalistickej spoločnosti neexistujú konflikty medzi jednotlivými vrstvami, profit a mzda sú rozdelené podľa akéhosi meritokratického trhového mechanizmu , čiže absentuje prejav vykorisťovania. Jedná sa iba o to, že práca nemôže byť jediným zdrojom vytvorenej hodnoty. Paradoxne, aj Sraffa odvodil, že rozdelenie zisku a miezd je výsledkom surových spoločenských síl. Nespokojné masy ľudí však nikdy nepočuli o Sraffovi, aktivisti celosvetovo sa učia meno a tézy Marxa a používajú ho ako ikonu. Nadarmo môžeme v ekonomickom slova zmysle povedať, že sa Marxova teória opierajúca sa o klasikov potopila, avšak Sraffovo stanovisko nesporne existuje. Nezávisle od tohto Marx a jeho neskorí následníci zostali symbolom boja proti vykorisťovaniu. Svojrázna logika politických bojov je iná, ako logika vedy.
Po veľkej recesii
Pri predpovedi niekoľkých dlhodobých procesov sa však ukázal Marx ako úžasne nadaný vizionár. Predvídal napríklad koncentráciu kapitálu a získanie významnej úlohy finančných inštitúcií v kapitalistickej ekonomike. Britské a americké empirické výskumy už na začiatku dvadsiateho storočia ukázali, že v rozpore s teóriou dokonalého trhového modelu (s veľkým počtom subjektov), v skutočnosti takmer vo všetkých priemyselných odvetviach vznikla oligopolná dominancia. Model malých rodinných firiem z doby Adama Smitha vystriedali gigantické firmy, akciové spoločnosti (po anglicky corporations). Mamutie podniky na trhu s niekoľkými rozhodujúcimi účastníkmi v jednotlivých odvetviach stále lepšie dokázali využívať úspory z rozsahu, politickú váhu a početné množstvo iných prostriedkov. Koncentrácia kapitálu predpovedaná Marxom sa stala skutočnosťou v stále zvyšujúcom sa tempe. V dvadsiatom storočí tieto národné giganty sa postupne premenili na globálne, a dnes už počnúc automobilovým priemyslom, cez výrobu lietadiel a účtovné poradenstvo až po výrobu potravín a semenárstvo sú rozhodujúce takmer všade transnacionálne korporácie (nadnárodné spoločnosti). O tom, ako obchádzajú oligarchické „kvázi“ kartely veľkopodnikateľskej sféry cenovú konkurenciu predpokladanú v modeloch dokonalého trhového mechanizmu, ako sa stane miestom získavania trhov brand management a reklama, napísali v roku 1966 významnú, dodnes smerodajnú knihu Paul Sweezy a Paul. A. Baran, americkí postmarxiánski ekonómovia, s názvom Monopoly Capital.
Mimoriadne charakteristická je koncentrácia kapitálu pre finančný sektor. Marxiánska línia nasledujúca Marxa a nemeckého ekonóma a ministra financií rakúskeho pôvodu Rudolfa Hilferdinga (1877-1941) podala hĺbkovú analýzu o tom, ako sa transformuje finančný sektor z „obsluhy“ reálneho hospodárstva na jeho majiteľa a vládcu. Pravdivosť tejto predpovede potvrdzuje ako príklad recesia po roku 2008. Krízu spôsobila samotná banková sústava Spojených štátov, avšak napriek pôvodným predstavám Baracka Obamu ju nenechali prejsť „samoočistou“, lebo sa vysvitlo, že aktéri sú natoľko majiteľom amerického hospodárstva, že zrútenie sa čo i len jednej banky by znamenalo ťažké systémové riziko, čiže pravdepodobne by so sebou strhla celé americké hospodárstvo. Vláda z peňazí daňových poplatníkov uskutočnila záchrannú akciu bánk závratných rozmerov, čo paradoxne viedlo k tomu, že po kríze šesť najväčších finančných inštitúcií ovláda 67% aktív celej americkej finančnej sústavy, kým pred krízou to bolo 37%. Čiže váha finančného oligopólia narástla. Dnes je stále pravdivejšie tvrdenie, že subjekty sú príliš veľké na to, aby sa mohli zrútiť. Kríza v eurozóne tiež bola o tom, že veľké banky EÚ nahromadili obrovské množstvo pochybných dlhov. Tieto banky však predstavujú v pomere k GDP svojej materskej krajiny ešte väčšiu váhu, ich aktíva dosahujú, niekedy až presahujú, túto hodnotu. O úlohe financializácie v kapitalizme dvadsiateho prvého storočia napísal dlhú a veľmi podrobnú analýzu Costas Lapavitsas, pôvodom grécky, v Londýne žijúcu ekonóm, postavenú na pôvodne marxiánskom modely Hilferdinga. Jeho práca, ako aj práce ostatných, prispeli značnou mierou k renesancii marxiánskeho prístupu v západnom svete po veľkej recesii po roku 2008.
Táto kríza je hlbšia a dlhšia ako všetky predchádzajúce, preto nie je prehnané ju považovať za systémovú krízu. V hospodárskom zmysle sa podarilo na dlhé roky ju zamaskovať fiškálnou a monetárnou expanziou, financovať dlhom požičaným od budúcich generácií. Verejne zoslabol neoliberálny dogmatický systém, ale alternatívne prístupy – medzi nimi aj marxiánsky – nezískali široký priestor okrem skupín inteligencie a aktivistov. Vysvetlenie poskytuje teória „hegemónnej diskusie“ Antonia Gramsciho (1891 – 1937), významného talianskeho neo-marxistického mysliteľa dvadsiateho storočia. Ako to formuje jeho najvýznamnejší súčasný následník, Noam Chomsky – známy americký jazykovedec – veľkopodnikateľským sektorom ovládaná moderná oligopolná masmédia simuluje intenzívnu intelektuálnu diskusiu, avšak veľmi ohraničenú, a úspešne obchádza, aby sa naozaj hlboké a dôležité otázky – mimo týchto limitov – dostali do popredia.
Pretože sa nepodarilo vyriešiť v minulých rokoch politicko-ekonomické rozpory a klesajúce procesy západného sveta, rozhodne môžeme očakávať, že Marx a jeho dedičstvo si nájde cestu aj v nasledujúcich obdobiach vo verejných diskusiách.
Preklad: Ildikó Záhorská