Pohľad na Európu je žalostný. Anemický rast a rekordná nezamestnanosť predpokladajú minimálne jednu stratenú pokrízovú generáciu. Mladí bez práce emigrujú z juhu do celej Európy za zárobkom a lepšími vyhliadkami na život, ktoré v ich rodnej krajine nenachádzajú. Hospodárske problémy sprevádzajú však každý členský štát a potreba reformovať, či už dôchodkové systémy alebo pracovno-právne prostredie, je naliehavá.

Európa nebola odjakživa príjemným a bezpečným miestom na život. Domestikovaným chovom zvierat vznikali prvé vírusy a pandémie ako Čierna smrť vyhladili milióny Európanov. Križiacke výpravy v mene Krista priniesli nepredstaviteľnú krutosť, vraždenie a smrť bola na dennom poriadku. Keď sme si mysleli, že dobu temna máme za sebou, mýlili sme sa. Sociálne inžinierstvo, kolektivizácia a komunizmus dvadsiateho storočia uvrhlo desiatky miliónov ľudí do chudoby a smrti. Ideológia rovnostárstva pretrváva – obhajcovia tvrdia, že myšlienka bola dobrá, iba vykonávatelia boli nečestní, my budeme lepší.

V 16. storočí, v období rôznych vládnucich národov, kultúr a diverzity starého kontinentu, priniesla konkurencia a obchod mohutný pokrok. Dovtedy Európa nebola vo svete hospodárskym alebo vojenským hegemónom. V súčasnosti uniformná Európska únia ide prirodzenú odlišnosť likvidovať. V rámci ideológie jednoty a uniformity nadnárodné inštitúcie chrlia jednu reguláciu za druhou. Po summitoch sa delegácie národných vlád vracajú z rokovaní s blahosklonným výrazom hlásiacim sa k európanstvu s nádejou, že pri zostavovaní budúceho rozpočtu budú oni, práve tí, ktorí sú najviac presvedčenými Európanmi, prví v rade na eurofondy. Kto vyjadrí opačný názor, myslí spiatočnícky, iná cesta totiž nie je.

Ekonomika – rozsiahly sociálny štát, sľubované istoty alebo oslavovanie 1,5% rastu je dôkaz, že politici stratili súdnosť. Štát, ktorý prerozdelí približne polovicu HDP, dusí vlastnú ekonomiku, vynaliezavosť a v konečnom dôsledku slobodu. Netreba pripomínať neefektívne prerozdeľovanie a nechutné rozkrádanie verejného sektora. Príklad slovenskej vlády, ako sa robí hospodárska politika – najprv firmám dane treba zvýšiť, potom znížiť a následne, keď sa ekonomika pozviecha, vymyslieť nové. Čo netušia naši vládcovia, že legislatívna nestabilita a neistota do budúcnosti je implicitná daň, s ktorou podnikateľ musí kalkulovať? Politici myslia do budúcnosti, najviac tak štyri roky. Veď sa máme dobre, tak ako nikdy predtým. Je pravda, že bezprostredná vojna nám nehrozí, ale zaseknúť sa na tomto zmýšľaní je nešťastné.

Keď si neuvedomíme, že tak ako chrípka či kríza (často vyvolané nezamýšľaným ľudským konaním) patria k životu a budeme sa snažiť všemožne proti nim bojovať, tak sme odsúdení naše chyby opakovať. V obidvoch prípadoch nepomôžu ani stimuly proti horúčke, ani proti ekonomickej kríze. Ľudské telo ako aj ekonomika si týmto obdobím musia prejsť. Práve následným vzchopením sme ešte odolnejší a silnejší. Občas je veciam (najmä v hospodárstve) dobré nechať voľný priebeh. Naša vláda, tak ako väčšina ostatných, je obrazom mediálnej demagógie, arogancie a neochoty riešiť podstatné hospodárske problémy občanov. Sľuby o hľadaní istôt v náručí štátu sú aj v aktuálnom storočí populárne, ale zrejme nesplniteľné. Koniec krízy nebude znamenať rast 3%, ale zmena myslenia.

Tomáš Zemko