V posledných týždňoch sa mnoho popísalo o vznikajúcich rozdieloch medzi cyperskými eurami a eurami používanými zvyškom menového bloku. Napriek tomu, že sú identické… alebo skôr, mali by byť. Podľa tohto názoru   sú si všetky eurá rovné, no tie, ktoré sa nachádzajú mimo nešťastného ostrova vo východnom stredomorí, sú si akosi rovnejšie. Takéto tvrdenie je naoko síce pravdivé, no žalostne nepresné. Nepomenúva totiž jadro problému – rozdiel medzi elektronickými peniazmi a hotovosťou. Práve to je dôvod, prečo sa kapitálové kontroly zavedené na Cypre  takmer nedotkli možností elektronických platieb v rámci ostrova, ale zamerali sa výhradne na obmedzenie prístupu sporiteľov k fyzickým peniazom. Preto všetky tie prísne limity na výbery hotovosti a jej vývoz z ostrova.

Z cyperského fiaska vyplýva ponaučenie pre všetkých šťastlivcov, ktorí majú úspory v hotovosti väčšie ako svoje dlhy: stoeurová bankovka má oveľa vyššiu hodnotu ako stoeurový depozit v banke.  Najmä, ak tých 100 eur v banke prekračuje garantovanú stotisícovú hranicu a sporiteľ o ne  môže pri bankrote poľahky prísť. Skrátka, hotovosť má podstatne vyššiu hodnotu ako peniaze na účte. Platí to pre euro, ale rovnako aj americký dolár, mexické peso, iránsky rial a všetky ostatné fiat meny.

To nás privádza k podstate celého problému, bankovníctvu frakčných rezerv, kde takzvaný depozit v skutočnosti nie je úschovou peňazí, ale pôžičkou banke. Len na pripomenutie, dokonca aj Fed sa vyjadril celkom jednoznačne: „Samotný proces tvorby peňazí sa odohráva prevažne v bankách“. Každé jedno vložené euro, dolár, či jednotka akejkoľvek inej fiat meny tak môže byť požičiavaná znova a znova, čím na ňom vzniká doslova pyramída rôznych záväzkov a dlhov. Podstatná časť týchto záväzkov je samozrejme elektronických a tvári sa ako „depozity“. Cieľom masívneho výberu vkladov, akému bolo na Cypre zabránené prvými kapitálovými kontrolami v histórii eurozóny, je práve premena elektronických peňazí na hotovosť.

Ako naznačuje už samotné označenie „bankovníctvo frakčných rezerv“, zďaleka nie každý by sa k svojim úsporám dostal. Ak by teda masívne výbery vkladov neboli ihneď zastavené, nakoniec by to viedlo k úplnej pohrome, kolapsu fiat meny, hyperinflácii a bankrotom.

Prečo?
Krátky pohľad na nasledujúci graf by mal byť dostatočný na vysvetlenie nefunkčného bankového systému, v ktorom sa dôvera vyparuje rýchlejšie ako ľadové kocky vo vriacej vode…

V skratke:

• Celkové množstvo amerických dolárov v obehu: 1 102 miliárd
• Celková suma depozitov v amerických komerčných bankách: 9 294 miliárd

Ak by sa mal masívny výber vkladov odohrať v USA a tých 9,3 biliardy v depozitoch malo získať „fyzickú podobu“ vo forme bankoviek, znamenalo by to približne 88 percentný haircut na každý jeden dolár uložený v americkej banke.

Takýto scenár je samozrejme možný len v systéme nekrytých fiat peňazí a za predpokladu, že neexistujú žiadne iné menové ekvivalenty ako cenné kovy, nehnuteľnosti, či dokonca virtuálne elektronické meny. No pre nefunkčný menový systém, ktorý sa neopiera o nič iné než dôveru je prirodzené, že už len myšlienka na akúkoľvek alternatívu je považovaná za čisté kacírstvo. Strata dôvery by totiž viedla k takmer 90% haircutu všetkých úspor…

Čím hlbšie sa vydáme králičou norou a čím viac krajín postihne osud Cypru, tým väčší bude nápor na zlato, striebro a iné tradičné meny… a tým menšia dôvera v to, čo je už teraz hanlivo známe ako „papier“.

Zdroj: Zerohedge

Preklad: Marián Sopko