Žijeme v dobe, keď skoro v celej Európe populácia starne a  priemerny vek dôchodcov sa dvíha. Dôchodky sa preto vyplácaju stále väčšiemu percentu ľudí. Dôvera v priebežný systém dôchodkov vyplácaných štatom sa už dávno vo viacerých štátoch vytratila. Aj na Slovensku sú média plné dôchodkovej reformy. Ľudia sa snažia orientovať v nových dôchodkových pilieroch, pochopiť povinnosť a dobrovoľnosť príspevkov do  penzijných fondov a zmapovať si doplnkové dôchodkové poisťovne, ktoré sa na trhu objavujú ako huby po daždi. Keď človek dnes uvažuje o penzii musí sa začať správať ako investor, keďže dôchodok je istá forma investície. Pri voľbe formy dôchodkového sporenia ľudia myslia predovšetkým na zabezpečenie budúcnosti. My sa však tu pozrieme do minulosti a stručne zrekapitulujeme príbeh vzniku dochôdkových systémov. Bude to príbeh o prvých penziách a o tom, ako rôzne spoločenstvá ľudí v Európe vnímali potrebu dôchodkového zabezpečenia.

Antika
Ak chceme hľadať počiatky penzijného systému opäť sa musíme vrátiť do antiky. Už starovekí Gréci mali zmysel pre starostlivosť o starých ľudí, ale skutočné penzie sú známe až z rímskej ríše, kde boli dôchodky vyplácane vyslúžilým vojakom- veteránom. Tento systém fungoval na princípe pravidelných príspevkov zo žoldu, ktoré vojaci vkladali počas trvania svojej aktívnej služby do fondu. Z neho sa potom vyplácali penzie vojakom, ktorí už doslúžili a to či už odslúžením určitých rokov, kvôli zlému zdravotnému stavu alebo pre zranenie. Takisto sa penzie vyplácali aj  pozostalým vojaka v prípade jeho úmrtia v službe. Tento penzijný systém v rímskej armáde bola v postate akási kombinácia životného a dôchodkového poistenia. Nie je známe, že by sa bral do úvahy vojakov vek ani pri výške platenia príspevkov do fondu ani pri vyplácani. Je zaujímavé, že naakumulované príspevky členov vo fonde slúžili niekedy aj na  investovanie. Používali sa napríklad na požicky za úrok alebo na v tom čase bežný nákup otrokov.

Stredovek
V stredovekej spoločnosti myšlienka na dôchodkové zabezpečenie nepatrila k horúcim témam. Keďže stredovek bol v znamení religiozity a funkcia rodiny bola silná predpokladalo sa, že deti sa postarajú o rodičov. Dôchodok bol teda starým ľuďom poskytnutý vo forme bývania a stravy u ich ratolestí. Horšie to bolo s ľuďmi, ktorí nemali rodinu prípadne ani priateľov. Tí zvyčajne pracovali dokiaľ vládali a keď dosiahli vek, že už neboli schopní sa živiť a nemali nič ušetrené naozaj im neostávalo nič iné iba žobrať, keďže regulárny penzijný systém neexistoval.

Istá nádej na aké také prežitie pre starých ľudí bez rodiny v stredoveku predstavovali kláštory. Tieto ponúkali penziu vo forme doživotného útulku v prvom rade starým mníchom, ako svojím zamestnancom, ale neobišli ani verejnosť. Aj bežní veriaci mohli dostať takzvanú ex gratia (z milosti) penziu. Kláštory ponúkali zadarmo stravu a šaty pre starých a nevládnych tulákov a žobrákov. Tieto milodary boli skôr istým druhom charity ako riadnym dôchodkovým systémom.

Okrem kláštorov mohol v stredoveku poskytnúť istú formu penzie aj samotný kráľ. Od 12. storočia bolo jedným z najbežnejších spôsobov pravidelného dôchodku darovanie pôdy. Kráľovský služobník, úradnik alebo vojak dostal po ukončení vernej služby pôdu, ktorú mohol prenajať a žiť v dôchodkovom veku z renty. Spolupráca svetskej moci s cirkvou pri poskytovaní penzie sa v tomto období prejavovala pri predčasnom zdravotnom dôchodku. Ak sa napríklad kráľovský vojak nakazil na výprave malomocenstvom, dožil svoj život v kláštore, kde mu bola poskytnutá mietstnosť s jedlom, pitím a šatstvom.

S penziami pre kráľovských služobníkov súvisí aj ďalšia forma dôchodku- vdovského. V tomto období bolo bežné, že napríklad po smrti vojvodcu dostala jeho vdova alebo dcéra od panovníka pravidelný ročný dôchodok. Pravda, s pravidelnosťou to nemuselo byť vôbec isté. Ak vdova náhodou upadla do nemilosti alebo mal kráľ finančné ťažkosti, penzia sa zastavila. Takisto ak došlo k zmene panovníka visel nad dôchodkom otáznik.
Ďalšou ištitúciou, ktorá poskytovala dôchodky boli stredoveké cechy. Člen cechu, ktorý už nevládal vykonávať svoje remeslo kvôli vysokému veku mohol dostať penziu od svojho bývalého zamestnávateľa.
Napokon treba ešte spomenúť dôchodky, ktoré poberali prominentné osoby. Jednou z nich bol napríklad známy anglický básnik z druhej polovice 14. storočia Geoffrey Chaucer. Ten dostával dôchodky od viacerých mecénov. Tieto príjmy však boli skôr platom a nemali veľa spoločného s dnešných starobným dôchodkom.

Novovek
S nástupom novoveku v 16. storočí sa objavili popri vyššie spomínaných penziách aj  nové formy dôchodkov. S reformáciou bola spojená napríkald aj redukcia kláštorov a  prepustení opati, ale aj obyčajní mnísi dostávali od štátu alebo panovníka ako kompenzáciu penziu do konca života. Keď si však títo našli uplatnenie v inom kláštore, čo sa stávala často, penzia im bola odobratá. Zo 16. storočia sú známe aj penzie vyplácané nemocnicami pre ich bývalým zamestnancov ako boli napríklad chirungovia. Podobne aj mestské radnice udeľovali dôchodky penzionovaným starostom, mešťanostom alebo bývalym členom rady. Bez príjmu neostávali ani vyslúžilí vojaci a námorníci pre ktorých sa penzia bežne udeľovala zo štátnej pokladne od 17. storočia.

Všetky tieto nástroje však „ošetrovali“ skôr individuálne prípady (vdovy, básnici), alebo len istú skupinu (vojaci, mnísi). Dôchodoky boli vyplácane ad hoc teda k istým príležitostiam, nie pravidelne. Stávalo sa, že keď boli štátne financie vyčerpané, čo bolo pri častých vojnách bežné, jednoducho sa penzie nevyplatili aj niekoľko rokov. Penzie taktiež neboli prístupné pre širšie vrstvy obyvateľstva a stále neexistoval ucelený dôchodkový systém.

Prvý penzijný systém
Prvá penzijná schéma sa objavila v 70. rokoch 17. storočia v Anglicku. Hoci ani tá nebola celoplošná, zahrňala len penzionovaných námorných dôstojníkov. No objavili sa v nej prvé moderné prvky dôchodkového systému. Prvým z nich bolo stanovenie lehoty odpracovaných rokov po uplynutí ktorej mohol byť dôchodok vyplatený. Dôstojníci mali už po odslúžení 15 rokov nárok na penziu, ale museli dokázať, že nie sú schopní ďalšej služby či už kvôli zdravotnému stavu alebo vysokému veku. O tom, že podmienky na priznanie penzie pri zranení boli tvrdé svedčí aj to, že námorník musel dokázať stratu oka alebo inej časti tela. Vek odchodu na dôchodok nebol špecificky stanovený. Druhým moderným znakom schémy bolo stanovenie fixnej sumy dôchodku vyplácaného v 100 % výške platu.

Neskorý novovek
V 18. storočí sa čoraz častejšie objavuje vyplácanie penzie štátnym zamestnancom a tiež povinná kontribúcia do penzijných fondov. Napríklad zamestnanci colného úradu v Anglicku v roku 1712 museli prispievať do dôchodkového fondu 2,5 % z platu. Ani pre nich nebol vek odchodu do dôchodku presne určený. Penziu mali stanovenú na tretinu ich priemerného platu.

V tomto období vznikajú aj prvé poistné spoločnosti, ktoré mali vo svojej ponuke dôchodkové poistenia. K vývoju dôchodkových systémov prispela aj veda. Významný bol hlavne rozvoj teórie pravdepodobnosti v polovici 17. storočia. Z ďalších vedných disciplín, ktoré pomohli k rozvoju penzijných schém to boli najmä štatistika a demografia. V 18. storočí viacerí vedci ( napr. E.Halley, J.Dodson) pri štúdiu mortality populácie prišli na to, že s vyšším vekom je aj vačšia pravdepodobnosť úmrtia. Preto radili, aby výška ročných príspevkov do dôchodkového poistného bola vyššia pre ľudí, ktorí sa rozhodnú poistiť v staršom veku ako pre mladších.

Súčasnosť
V priebehu 19. a 20. storočia sa štát stáva významným iniciátorom vo vytváraní dôchodkových systémov. Príjímajú sa zákony, ktoré nariaďujú povinné odvody zamestnancov aj zamestnávateľov do penzijných fondov a tiež sa mení postoj spoločnosti k dôchodkom. Sporenie na dôchodok sa stáva bežným.

Hoci v súčasnosti existuje nesmierné množtvo dôchodkových schém v rôzných štátoch sveta,  majú mnoho spoločného. V prvom rade by moderné penzijné systémy mali spĺňať kritérium dlhodobej udržateľnosti. Klientom by mali garantovať primeranú výšku dôchodkov a bezpečnosť ich investícii. Taktiež zdôrazňujú úlohu individuálnej zodpovednosti človeka za svoju budúcnosť. Povzbudzujú ľudí k prispievaniu do súkromných dôchodkových fondov a  odúčajú ich od  bezvýhradného spoliehania sa na  štátne penzie.

Jozef Ryník

Literatúra:
Morrah,D.: A history of industrial life insurance, London, 1955, 
Geoffrey Clark.: Betting on lives, The culture of life insurance in England, 1695-1775, Manchaster, 1999, s.241
C.G.Lewin.: Pensions and insurance before 1800, a social history, 2003, s.471
Ogborn, M.E.: Equitable assurances, London, 1962http://www.hugginsactuarial.com/history.html