Pokiaľ nie sú dobré správy z krátkodobého hľadiska, treba sa zamerať na dobré správy z dlhodobého hľadiska. Inými slovami je presne toto politická taktika. Európska komisia napríklad predpovedá veľmi slabý rast v EU a dokonca recesiu v krajinách euro zóny, avšak už v roku 2014, čo je hneď za rohom, má EU rásť vo výške 1,6 % a euro zóna vo výške 1,4%. I z tohto vypláva, že súčasný pozitívny sentiment na trhoch nie je veľmi reálny a stále nie je nič vyriešené. Na čo sa treba sústrediť v najbližšej dobe? Na Španielsko a Taliansko. Španielsky rozpočtový deficit bol v roku 2012 na úrovni 10,2 %, pričom záchrana bánk pridala k tomu 3,2%. Deficit je plánovaný na úrovni 7,2 % i v roku 2014, čo je dvojnásobne viac, ako to, čo malo Španielsko dosiahnuť podľa pravidiel Bruselu. Španielsky oficiálny dlh zároveň rastie závratným tempom a dosiahol už úroveň 84 % HDP, resp. 882 mld. euro v nominálnom vyjadrení, keď denne rástol minulý rok vo výške 400 miliónov euro denne.
Európski lídri sa boja rovnako o Taliansko, ktoré bude mať cez víkend voľby. Možným víťazom je i Silvio Berlusconi, ktorý je však považovaný za neprijateľného, pretože sa od neho očakáva neochota realizovať úsporné opatrenia, čo môže spôsobiť krajine so 120 % dlhom na HDP nemalé problémy. A situácia v ekonomike sa rovnako výrazne nezlepšuje, napr. talianske toxické pôžičky pomaly ale isto narastajú a pôžičky domácnostiam a podnikom poklesli v januári rekordným tempom.
Neblahá ekonomická situácia sa prejavila v poklese predaja automobilov v EU, keď predaj zažil najnižšie čísla od roku 1990. Výrobcovia automobilov ako sú Peugeot, Ford či Toyota odštartovali rok 2013 s 8,5 % poklesom predaja. Nemeckí výrobcovia sú na tom o niečo lepšie, ale rovnako zaznamenali pokles predaja. To môže výrazným spôsobom ovplyvňovať situáciu v našom priemysle.
Moody’s znížila rating vládnych dlhopisov Británie o jeden stupeň z Aaa na Aa1 so stabilným výhľadom. Dôvodom je predpokladaný nízky rast HDP a slabosť vlády v realizácií potrebných úsporných opatrení. Traja členovia Britskej monetárnej komisie hlasovali za rozšírenie programu nakupovania vládnych dlhopisov zo 40 miliárd libier na 400 miliárd, čo by mohlo zvýšiť infláciu v krajine na 3% a údajne podporiť rast ekonomiky.
Ako sa dá najlepšie popísať správanie sa francúzskych pracovníkov? Podarilo sa to prezidentovi spoločnosti Titan Maurica Taylora, ktorý napísal Francúzskej vláde, že “Francúzska pracovná sila, chce dostávať vyššie mzdy, ale je ochotná pracovať len 3 hodiny denne. Majú hodinu voľno, rozprávajú sa ďalšie tri hodiny a pracujú len tri“. Obratom prišla odpoveď vlády, ktorá naopak tvrdí, že hlavným rozhodnutím investora investovať vo Francúzsku je kvalitná infraštruktúra, vhodné podmienky pre vývoj a inovácie a že všetci podnikatelia vedia, že si môžu užívať kvalitnej, produktívnej, oddanej, vzdelanej, talentovanej a zručnej pracovnej sily. Takže jedinou otázkou dňa ostáva, že kde do pekla je ten rast Francúzskej ekonomiky. Možno môžeme nájsť odpoveď v ďalšej odpovedi Maurica Taylora vláde, kde uvádza “Vaša odpoveď jednoznačne naznačuje, ako veľmi je vaša politická trieda mimo reálnych problémov sveta; väčšina podnikateľov by so mnou súhlasila, že by museli byť padnutí na hlavu, ak by mali minúť milióny dolárov na to, aby si kúpili spoločnosť vyrábajúcu pneumatiky vo Francúzsku a platili by najvyššie platy na svete.“
A nakoniec z Európy už len malá vsuvka; Grécko bolo predstavte si postihnuté ďalším “neočakávaným” generálnym štrajkom proti úsporným opatreniam vlády, čo neznamená nič inšie len opäť ďalší neproduktívny deň, ktorý spôsobí pokles tamojšieho HDP.
Predstavitelia FEDu – americkej centrálnej banky ostali rozdelení v názore na pokračovanie programu nákupu amerických aktív a niektorí z nich požadujú jeho ukončenie ešte pred tým, ako sa dosiahne stanovená miera nezamestnanosti. Ale FED je bohužiaľ chytený vo vlastnej pasci. Ako poznamenala Goldman Sachs bez programu nákupu FEDu by boli úrokové miery na 10 ročných amerických dlhopisoch vyššie o 1 až 1,25%, čo by spôsobilo nemalé problémy krajine z fiškálneho hľadiska, inými slovami by sa zvýšili výdavky federálnej vlády na obsluhu ich 16 biliónového dlhu. A návrh niektorých členov monetárnej komisie FEDU, že by sa veľkosť nákupov mala prispôsobovať aktuálnym podmienkam zas nie je v súlade s hlavným pravidlom monetárnej politiky – jasne ukázať smer trhom, čo je FED ochotný urobiť. To by mohlo spôsobiť nedôveru a privolať systematické riziko omnoho skôr. Čo však ostáva ako najdôležitejšie z oznámenia, je to, že si viacerí predstavitelia monetárnej komisie začali uvedomovať, že FED bude musieť so svojou 3 biliónovou súvahou niečo v budúcnosti i robiť a že ju nemôže držať donekonečna.
Matúš Pošvanc