Charakteristickou oblasťou „zápasenia voľným štýlom“ vo verejnom živote je vyzvedanie zbohatnutia politikov. Mimoriadne často sa v uplynulých týždňoch prevetrávali (v Maďarsku – pozn. prekladateľa) prípady počnúc zamestnávaním príbuzných cez manipuláciu s náhradou nákladov až po „geniálne“ investície do nehnuteľností. Teraz sa otvára nová oblasť pre novozvolených politikov miestnych samospráv: svoju prácu môžu začať stanovením vlastných honorárov. A síce chcem tomu veriť – a mnohí chcú nás o tom presvedčiť -, že politik „plače a smeje sa s ľudom“, v skutočnosti platí pravidlo: politik vždy pochodí dobre, nezávisle od toho, či sa ľudu darí dobre alebo zle.
Na otázku, čo je príčinou toho, že politici zbohatnú rýchlejšie, ako bežní ľudia, existuje zložitá odpoveď. Závisí od zákonov, inštitúcií, pravidiel kontroly a štruktúry verejnosti, a samozrejme od stavu ekonomiky. Ale existuje aj ďalší činiteľ, ktorý identifikovala veda už dávnejšie, občania ho často zažívajú, a predsa pravidelne naň zabúdajú, kedy zvolia svojich zástupcov, alebo kedy by sa mali pozrieť na prsty zvolených. V moderných a demokratických spoločnostiach sa o napredovaní rozhoduje v selektívnej súťaži. Síce sa ľudia sami hlásia, nielen na post politikov, ale aj do iných organizácií za vedúcich, a prevažne jeden „vodca“ uvažuje o tom, či sa môžu postaviť na štartovú čiaru, ale v konečnom dôsledku rozhoduje občan a spotrebiteľ o tom, koho preferuje.
No a to, že v takejto selektívnej súťaži kto sa dostane na čelo, vieme takmer s istotou už 500 rokov. Niccolo Machiavelli vo svoje knihe dokončenej v roku 1513, ktorá aj dnes je vzrušujúcim čítaním – „Vladár“ – opísal typ úspešného vodcu, ktorého na jeho počesť pomenovali machiavellistickým. Machievellista, ako to presne odhalila psychológia, uvažuje chladnou hlavou a v každej situácii si vyberá chladnou logikou pre neho najvýhodnejšie konanie. Svojim spojencom sa ľahko otočí chrbtom – ak má z toho výhodu – a vyberie si pre seba najvýhodnejšiu stratégiu nevyrušovaný morálnymi úvahami. Rozlíšiť osoby s vysokou , resp. nízkou Mach-hodnotou môže tzv Mach-test, vyvinutý na meranie machiavellizmu.
Ale ako sa správajú machiavellisti, ak sa dostanú do styku s peniazmi – toto analyzovali maďarskí výskumníci vo svojom článku, ktorý publikovali v minulom mesiaci. (Bereczkei Tamás et. al.: Machiavellisták: ügyes döntéshozók v preklade: Machiavellisti: šikovní tvorcovia rozhodnutí. 2014, Magyar Pszichológiai Szemle. 69. 2/1. 337-362.) Počas pokusu „nahliadnuc“ aj do mozgu sa zrodili nové výsledky – významné aj v medzinárodnom meradle. Pri výskume používali obdobu tzv. hry na dôveru, ktorá bola vyvinutá na analýzu spoločenských vzťahov. V tejto hre jedna osoba (investor) dostala 1000 Ft, z ktorých podľa slobodného rozhodnutia nejakú časť odovzdala jej neznámej osobe (zástupcovi). Tieto odovzdané peniaze vedúci hry strojnásobil, potom sa mohol zástupca rozhodnúť, koľko z týchto peňazí vráti investorovi. Je jasné, že v takýchto hrách – ako aj inde v živote – sa vynorí motív chamtivosti a sebectvo (čo menej odovzdať zo svojich!), ako aj inštinkt spolupráce a dôvery (umožniť a opätovať vklad). V takýchto situáciách sa rôzni ľudia rozhodnú rôznymi spôsobmi, aj preto sú vhodné na to, aby sme testovali správanie sa machiavellistov politiky.
Výsledky sú hodné uváženia: kým menej machiavellistickí investori z 1000 Ft odovzdali v priemere 550, zatiaľ tí s vysokým Mach-číslom len 330 Ft. Avšak, z príspevku investorov – v roli zástupcu – menej „machoví“ vrátili investorom 230 Ft, vysoko „machoví“ naproti tomu ledva 153 Ft prepustili tým, ktorí ich predtým zvýhodnili. Úhrnom slabo machiavellistickí hráči mali na konci hry takmer o 2000 Ft nižší zisk, ako vysoko machiavellistickí. Výskumníci usúdili, že silní machiavellisti „skrývajú sebecké zámery a predstierajú altruizmus v prítomnosti iných, ale stanú sa prísnym zástancom vlastného záujmu, keď to umožní situácia“.
Výskum teda potvrdil už dávnejšie vytvorený obraz o machiavellistoch: dokážu lepšie využívať pre nich výhodné situácie, ako ostatní, menej pociťujú zábrany, kedy prekračujú pravidlá. Majú radi také situácie, kedy je možné lavírovať medzi neprehľadnými predpismi a silnejšie vnímajú skoršie správanie sa ostatných. Avšak ich pamäť je „selektívna“: krivdy si zapamätajú navždy, ale rýchlo zabudnú na svojich dobrodincov. Neustále a bez emócií „monitorujú“ správanie sa iných a okamžite „odreagujú“ zmeny. To je dôvodom toho, že – napriek ich „toxickým“ vlastnostiam ako narcizmus a paranoja – sú vo svojich spoločenských vzťahoch úspešnejší, ako priemerní ľudia. Dôsledkom toho sa v ekonomike aj v politike vyselektujú ako vedúci práve machiavellisti. Možno, že všedný človek intuitívne odmieta správanie sa machiavellistu, ale nakoľko vidí ich v konkurencii vedúcich ako presvedčivejších, práve jeho hlasmi obsadia väčšinu vedúcich postov.
Nato, aby machiavellisti zotrvali na svojich vedúcich postoch – nezávisle od ich skutočného výkonu – musia byť splnené dve podmienky: nie sú pokuty a je zabezpečená anonymita. Totiž, ak vo vnútri organizácií – majitelia či stranícki aktivisti – prepáčia (prehliadnu) sebecké správanie sa vedúcich a schvália ich zotrvanie v pozícii, potvrdia ich vo viere, že môžu bez následkov rozdeľovať sami sebe peniaze. Týmto si organizácie vykopú vlastný hrob. Okrem toho, ak sa aj občania zmieria s tým, že fakty im zostanú utajené a politici zabraňujú vytvoreniu prehľadného systému, v ktorom by hocikto – opozičný, provládny aj nestraník – mohol nazrieť za kulisy a odhaliť tých, ktorí rozdávajú peniaze sami sebe, potom demokracia vykope vlastný hrob.
György Marosán, HVG 20. november 2014
Zdroj: http://hvg.hu/velemeny.publicisztika/20141120_Miert_gazdagodnak_a_politikusok#emz5fr
Preklad: Ildikó Záhorská