Stručný popis riešeného problému: Regulácia bankového kapitálu
Krajina pôvodu: Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska
Popis riešeného problému
Komerčné bankovníctvo sa od samotného vzniku vo svojom poslaní príliš veľmi nezmenilo. Základná funkcia banky je v pozícii sprostredkovateľa poskytovať pôžičky a úvery od veriteľov k spotrebiteľom. Na to potrebuje dostatočný kapitál, ktorý v prípade potreby, resp. núdze, využíva ako hlavný prostriedok vlastného pôsobenia. Každá komerčná banka funguje na trhu v podobe podnikateľského subjektu, to znamená, že je zameraná na tvorbu zisku. Okrem ziskovosti môže nastať aj prípad stratovosti, práve preto je opodstatnená situácia, kedy banka drží na svojom konte dostatočné množstvo kapitálu. Množstvo kapitálu závisí taktiež od obchodnej stratégie banky. Inými slovami, viac riskujúca banka by mala držať pre prípad istoty väčšie množstvo kapitálu oproti pragmatickejšej a menej riskujúcej finančnej inštitúcii. V súčasnosti držia banky iba niekoľko percent z celkového objemu vkladov.
V prvej polovici 19. storočia anglické banky nemuseli držať predpísané množstvo kapitálu na svojich súvahách. Čím väčší objem vtedy mali, tým väčšiu dôveru vzbudzovali u vkladateľov. Postupom času a budovaním dostatočnej dôvery, pomer rezerv klesal. Od 70-tych rokov sa navyše do procesu požičiavania zapojila aj centrálna banka Anglicka, keď začala vystupovať ako veriteľ poslednej inštancie a tým ešte viac posilnila dôveru v bankovníctvo, čo malo za následok pokračovanie klesajúceho objemu držaných rezerv.
Na začiatku 20. storočia banky pokračovali v nastolenom trende a regulácia rezerv neexistovala. Ba čo viac, banky sa začali angažovať vo vládnom dlhu, tým pádom ich dôvera a bezpečnosť vzrástla. Problémy nastali až v 70-tych rokoch, kedy vysoká inflácia a výrazný pokles akcií cenných papierov viedol k pádu aj ceny akcií bánk. Výsledkom bol prepad hodnoty kapitálu a jeho následné zložité zaobstarávanie. Kríza v sekundárnom bankovom sektore v roku 1979 viedla k legislatívnemu zásahu do bankových operácií.
Po páde bánk Bankhaus Herstatt a Franklin National Bank v roku 1974, ktoré spôsobili problémy finančnému sektoru, sa do regulácie zapojilo aj medzinárodné spoločenstvo. Prišlo k vzniku dohody Bazilej I, ktorá vyžadovala určitý objem rezerv vzhľadom na stupeň investičného rizika. Rizikovejšie investície bánk mali vyžadovať väčší objem držaných rezerv a naopak. Nezhody a niektoré chyby dohody Bazilej I viedli k úpravám, ktoré mal vyriešiť Bazilej II. Totiž pravidlá predpisovali v niektorých prípadoch menšie kapitálové požiadavky, akými by banka sama rada disponovala. Ďalšia vlna regulácie bankového kapitálu priniesla so sebou otázniky v podobe ich samotnej účelnosti. Bankárom sa zdali nové kritériá zbytočné, pretože v každom záujme podnikateľského subjektu je správať sa zodpovedne a zabezpečiť si pozíciu, ktorá by generovala zisk bez nadbytočných príkazov zhora. Navyše po finančnom kolapse z roku 2008 sa požiadavky Bazilej II ukázali ako neúčinné.
Popis stratégie na riešenie problému
Aj nedávna finančná kríza prinútila pozrieť sa na otázku riešenia pádu bánk, resp. zabráneniu ich kolapsu. Vytvorili sa dve iniciatívy, ktoré si kládli približne rovnaké otázky – Vickersova komisia a tím okolo Paula Volckera. Obidve skupiny prišli k rovnakému záveru. Riešením predchádzaniu bankových kríz by malo byť oddelenie investičného od retailového bankovníctva. Pretože panuje všeobecný konsenzus, že investičné bankovníctvo, tzv. „casino banking“, spôsobilo krízu, mnoho verejných autorít je tomuto riešeniu naklonených. Spolu s vyššími kapitálovými požiadavkami by mali vytvoriť systém, ktorý by bol oveľa bezpečnejší a menej náchylný k bankovým krízam.
Otázka po nastolení týchto opatrení by znela – pomohli by zmienené kroky bankovému sektoru predchádzať väčším finančným otrasom? Nie, nepomohli. Načrtnuté riešenia sú zavádzajúce. V trhovom prostredí každá firma operuje s rizikom, že v prípade neúspechu, resp. zlých investícií skrachuje. Komerčné banky nie sú výnimkou a preto by nemali byť chránené pred bankrotom. Investori a veritelia si musia byť vedomí svojich investícií a musia za ne niesť straty. V Británii tento stav pretrvával v 19. storočí. Ibaže v tom čase banky boli chránené kartelom, ktorý by bol dnes ilegálny. Takisto banky boli neporovnateľne menšie ako dnes a klienti boli na tom lepšie ako dnešní dlžníci. Každopádne možnosť pádu by akcionárov bánk prinútilo oveľa viac prihliadať na riziká vlastných investícií a nespoliehať sa na záchranu od štátu. Práve veľkosť a najmä komplexná prepojenosť bankového sektora z neho činí odvetvie, ktoré v prípade hrozby krachu musí žiadať o pomoc štátnu pokladnicu a tým zaťažiť vrecká daňových poplatníkov.
Popis výsledkov riešenia
Výsledkom možnosti skrachovania bánk by akékoľvek kapitálové požiadavky boli bezpredmetné. Akcionári a veritelia, dobre vedomí si rizika, by boli podľa tohto scenára nútení zvážiť a dobre naplánovať svoje akvizície. Najmä banky by od žiadnej autority nemuseli prijímať príkazy ohľadom povinných rezerv, pretože by pod hrozbou rizika museli zodpovedne a strategicky podnikať. Navyše v prípade problémov akejkoľvek banky by nemusel zasahovať štát, ale namiesto toho by bolo umožnené trhovým silám vyčistiť trh od zlých investícií i neproduktívnych odvetví a vytvoriť priestor pre konkurenciu. V takomto prípade by vzájomná konkurencia a možnosť bankrotu posunula hranice bezpečnosti vkladov v bankovom sektore omnoho ďalej, ako regulácia kapitálových požiadaviek. Nemenej významnou črtou dôsledkov by bola znížená intenzita používania slovného spojenia „morálny hazard“.
Tomáš Zemko