Silu emócií takých rozmerov, ako som mal možnosť okúsiť na vlastnej koži pred pár týždňami, som hádam nezažil ani počas novembra 1989. Stal som sa svedkom možno historicky zlomového momentu. Na prelome marca a apríla 2004 sa v Severnej Kórei vôbec po prvýkrát uskutočnil historicky prelomový seminár, organizovaný nemeckou nadáciou Friedricha Naumanna v spolupráci s Ministerstvom financií KĽDR a Spoločnosťou kórejsko-nemeckého priateľstva. Seminár bol venovaný problematike podnikového účtovníctva, s podtextom vysvetliť základné princípy trhového hospodárstva severokórejskému publiku.

Nemeckí spoluorganizátori hľadali človeka, ktorý by kvalifikovane a politicky citlivo dokázal vysvetliť fungovanie podniku a podnikového účtovníctva v trhovej ekonomike a v transformačnom období. Predovšetkým vďaka medziná rodnému rešpektu, ktorému sa Nadácia F. A. Hayeka teší a ktorý bol najnovšie potvrdený udelením prestížnej Templetonovej ceny za šírenie slobody, mi nemeckí organizátori vložili do rúk nielen možnosť reprezentovať, ale hlavne zodpovednosť za naplnenie tejto prelomovej misie.

Ísť do tak neznámeho prostredia a ako prvý na svete môcť osloviť a oboznámiť účastníkov seminára s významom zisku, súkromného vlastníctva, cenového mechanizmu a konkurencie, bolo pre mňa životnou výzvou. Na druhej strane to však bola aj nesmierna odvaha stať sa prvým „pionierom“ na úplne neznámej pôde. Nikto dopredu netušil, aký úspech či neúspech bude seminár mať. Medzi poslucháčmi mali byť čelní predstavitelia severokórejských ministerstiev, podnikov, bánk, vysokých škôl, diplomatickej komunity, ale aj
poslanci parlamentu. A nepochybne aj zástupcovia „iných“, v komunistickom režime ešte významnejších inštitúcií. Prvou skúškou ohňom bolo dodanie písomných podkladov prednášok na preklad. Úspechom bolo stalo už len to, že seminár nebol po dodaní podkladov zrušený.

Tesne pred odletom mi hlavou začali víriť myšlienky. Rozmýšľal som o informáciách dostupných z učebníc a médií. Všeobecne známe fakty o situácií na Kórejskom polostrove sa ma zrazu začali dotýkať. Ak cestujete do tak exotickej krajiny, ako je KĽDR, je prirodzené zistiť si aspoň najzákladnejšie informácie.

Cieľom kórejskej vojny v rokoch 1950 – 53, ktorá takmer prerástla do III. svetovej vojny a vyžiadala si 2 milióny ľudských životov, bolo takzvané zjednotenie Kórejského polostrova do jedného štátu. Výsledkom vojny, ktorá je na Slovensku známa aj vďaka seriálu MASH, bol vlastne počiatočný stav pred vojnou. Sféry vplyvu sa ňou nezmenili a povestná 38. rovnobežka rozdeľuje Kóreu na dva úplne odlišné štáty až dodnes. Americký prezident George W. Bush zaradil Severnú Kóreu medzi krajiny patriace do „osi zla“. Narážal tým hlavne na severokórejský jadrový a raketový program. Veľká kríza vznikla v roku 2002, keď tlak Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAEA) na inšpekciu jadrových zariadení mal za následok odstúpenie Severnej Kórei od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní.

KĽDR má 22 miliónov obyvateľov. Podľa rozličných zdrojov môže byť povinná vojenská služba v tejto krajine až desať rokov pre mužov a sedem rokov pre ženy. Vojenské výdavky pritom predstavujú tretinu hrubého domáceho produktu. Hádam najviac je však Severná Kórea povestná kultom osobnosti svojho vodcu, aký nemá v dejinách obdobu. História Kórejskej ľudovodemokratickej republiky sa dnes delí na dve obdobia – čas pred narodením Kim Il Sunga (neviem, prečo sa v zahraničí označuje ako Kim Ir Sen), a čas po jeho narodení… V severokórejských kalendároch sa tak dnes píše rok Juche 93, teda rok 93. Juche je svetonázorová ideológia, zjednodušene založená na kórejskej verzii marxizmu – leninizmu a vedeckého komunizmu, s dôrazom na absolútnu kórejskú sebestačnosť vo všetkých oblastiach.

Roky 1995 až 1999 boli pre severokórejský ľud ešte tragickejšie ako iné. Záplavy zničili úrodu, pôdu, domy. Prepukol hladomor. Štátne inštitúcie vydávali návody ako sa živiť korienkami rastlín. Podľa renomovaného magazínu The Economist v tomto období v KĽDR zahynulo od 200 000 do troch miliónov obyvateľov. Z takzvaných strategických dôvodov však severokórejská vláda neposkytuje o tomto období žiadne štatistické údaje.

Tomu sa už teda hovorí poriadna výzva pre hayekovca… Vpred do minulosti… V Pekingu, pri nasadaní do lietadla smerujúceho do Pchonjangu, mi už všetko až tak jedno nebolo…

V lietadle som si prečítal kórejské noviny vydávané pre anglicky hovoriacich návštevníkov. Na titulnej strane dominovala správa o tom, že Kim Čong Il bol v prieskume verejnej mienky Američanmi zvolený za celosvetovú osobnosť roka 2004… Na ďalších miestach údajne sa umiestnili Vladimír Putin a Gerhard Schroeder. Po prílete na pchongjangské letisko, kde pristáva len 10 civilných lietadiel týždenne, som musel odovzdať mobilný telefón. Na starosť si ma zobrala nemecká ambasáda. Pre istotu som im spomenul svoje nemecké korene (človek nikdy nevie…). Pred samotným vystúpením na seminári som mal pár voľných dní, počas ktorých sa mi každodenná kórejská realita vryla hlboko do pamäte.

Hospodárstvo KĽDR je v katastrofálnom stave. Hlavnou príčinou toho je kolaps socialistického bloku, dôsledkom ktorého bolo zastavenie všetkých dodávok „bratskej pomoci“ do KĽDR. Na uliciach ešte bolo vidno veľa dopravných prostriedkov, pochádzajúcich z bývalej ČSSR. Električky, autobusy Karosa, nákladné autá Liaz. Pri pohľade na každodennú kórejskú realitu sa mi v hlave nevdojak oživovali spomienky na život v socializme. Najväčším hitom medzi kórejskými mužmi je i dnes nosenie bielych ponožiek, skoro všade sa
fajčí, na každom kroku je plno obrovských gýčovitých výjavov socialistického realizmu, vzorové fabriky pre zahraničných turistov, spartakiáda, kórejský Tuzex. Kórejskí ľudia sú však veľmi milí a s veľkým zmyslom pre hrdosť. Úprimne môžem povedať i to, že som ešte nevidel také čisté mesto, akým je Pchjongjang. Celá jeho architektúra bola evidentne plánovane stavaná s cieľom ohromiť masy. Veľké paláce, hotely, štadióny, pomníky, širokánske ulice. Kult osobnosti na každom rohu. Každý Kórejčan nosí odznak s podobizňou veľkého vodcu Kim Čong Ila. Obrazy vodcu a jeho otca visia nielen na verejných miestach, ale i v každej domácnosti.

Kolaps vzťahov socialistického bloku a KĽDR symbolizuje obrovská stavba nedokončeného hotela v tvare rakety, ktorý začali stavať v roku 1987. Pôvodne sa mal stať najväčším hotelom na svete. V roku 1991 sa však práce na takmer dokončenej hrubej stavbe zastavili kvôli radikálnemu poklesu počtu cudzincov, ale aj nesmiernym finančným problémom. Nedokončená megalomanská stavba sa tak týči nad mestom ako memento skutočného stavu celej spoločnosti.

Na vlastné oči som sa bol presvedčiť i na hranici o tom, ako vyzerá rozdelenie Kórejského polostrova. Je to posledný zvrátený symbol pozostatkov studenej vojny. Hraničná čiara prechádza jednotlivými budovami, a ešte nedávno vraj bola nakreslená i naprieč doskou veľkého stola, nachádzajúceho sa presne na 38. rovnobežke. Pod dozorom som mohol pozorovať psychologickú vojnu medzi dvoma tábormi: Na jednej strane severokórejskí vojaci, ktorí stoja v pozore s cieľom zatarasiť hraničnú čiaru a „ochrániť“ ma tak pred juhokórejskými agresormi. Na strane druhej ležérne sa prechádzajúci juhokórejskí vojaci v slnečných okuliaroch, až provokačne si upíjajúci z plechovky Cocacoly.

Aj začiatok nového tisícročia je pre obyvateľov Severnej Kórei veľmi ťažkým. Dnešný, stále sa znižujúci prídelový systém predstavuje 300g ryže na osobu na deň, s výnimkou pchongjangských úradníkov, ktorýdostávajú dvojnásobok tohto limitu. Nedostatok potravín sprevádza katastrofálna dopravná situácia,nedostatok elektrickej energie a v podstate i všetkého iného. Bizarné scény možno vidieť na každom rohu. Osemprúdové cesty, na ktorých nie sú skoro žiadne autá. Dlhočizné rady pracujúcich na zastávkach. Semafory na križovatkách nefungujú a namiesto nich stoja policajtky, pretože využívať ľudskú prácu je omnoho jednoduchšie ako získať potrebnú elektrickú energiu. Bicyklovať je zákonom povolené len mužom – zistilo sa totiž, že ženy spôsobujú viac dopravných nehôd než muži. Ženy si tak musia do rovnakej roboty ako muži privstať skôr… Z ampliónov už od piatej hodiny rána hlasno vyhrávajú rezké budovateľské pesničky, aby sa všetkým lepšie kráčalo a budovalo socializmus.

V takejto vypätej hospodárskej situácie však už ani komunistickým režim nemôže zabrániť vzniku aspoň náznaku trhových vzťahov. Prvým, veľmi maličkým, no podstatným krôčikom k riešeniu problémov nedostatkovej ekonomiky bolo otvorenie prvého trhoviska v Pchongjangu v roku 2002. Po splnení určitých podmienok je na ňom možné predávať vymedzené tovary za iné ceny, než sú tie štátom stanovené. Hoci i na tomto zatiaľ jedinom trhovisku existuje obmedzenie maximálnej ceny napríklad ryže či mäsa, tieto viac menej
odrážajú ponuku a dopyt. Rozdiel medzi určenými oficiálnymi cenami a „trhovými“ je v závislosti od druhu tovaru asi deväťnásobný. Približne taký istý rozdiel je i medzi oficiálnym a čiernym kurzom valút. Návšteva tohto trhoviska mi vliala viacej optimizmu pred začiatkom môjho vysvetľovania princípov trhovej ekonomiky.

Ten, kto žil a pracoval počas socialistickej éry plánovaného hospodárstva, nemal v tom období žiaden prehľad o tom, ako v skutočnosti funguje „konkurenčná“ trhová ekonomika. Dostupné informácie boli obmedzené na ideologické termíny ako „vykorisťovanie“, „vydridušský kapitalistický zisk“, „chaotické riadenie“ a podobne. Ako teda jednoducho a zrozumiteľne vysvetliť podnikové účtovníctvo, význam zisku, cenového mechanizmu, konkurencie, voľného obchodu, súkromného vlastníctva tak, aby to poslucháči správne pochopili, a pritom sa neurazil žiaden z prítomných poslucháčov? O jazykovej bariére už ani nehovoriac. Dva dni mojich prednášok mohli byť na veľmi dlhé obdobie poslednou šancou podniknúť takýto pokus. Spočiatku boli poslucháči veľmi rozpačití, ale postupne, a hlavne na príkladoch Československa, začali prijímať podstatu prechodu na trhovú ekonomiku. Samotný záver seminára bol veľmi emotívny. Nielen potlesk, ale aj následné osobné poďakovania ľudí, ktorí možno riskovali viac než si dokážeme predstaviť, bolo skutočne dojímavé.

Som hlboko presvedčený, že ak bude KĽDR postupne pootvárať dvere trhovým riešeniam existujúcich problémov, a to spôsobom a rýchlosťou akú si určí, sme takpovediac „povinní“ časom ho akceptovať i v medzinárodnej komunite. Medzinárodné spoločenstvo by malo ľudu Severnej Kórei pomôcť – samozrejme, len za presne definovaných podmienok, najmä postupného zavádzania ekonomickej slobody. Akceptovanie vlastníckych práv by bolo najlepším spôsobom ako ukončiť bizarný konflikt a kórejský polostrov, vrátane jeho obyvateľov a rodín, znova zjednotiť…

Ivan Švejna