Ekonómovia nazvali globálnu finančnú a hospodársku krízu, ktorá sa začala v roku 2008, veľkou recesiou. Je to odkazom na svetovú hospodársku krízu z roku 1929 a má naznačiť, že to, čo sa odohráva v uplynulých rokoch, nie je možné zaradiť medzi pravidelne sa objavujúce, v niekoľkoročných intervaloch pravidelne sa opakujúce, významné, avšak pomaly bežné krízy.
Pre pochopenie tohto všetkého sa musíme vrátiť do šesťdesiatych rokov, kedy globalizujúce sa nadnárodné podniky začínajú ovládať najrozličnejšie sektory ekonomiky. Medzi týmito podnikmi už nie je taká vražedná cenová konkurencia v tom slova zmysle, ako to opísal Adam Smith – najznámejší zakladateľ ekonómie –, pozorujúc rodinné podniky. Medzi konkurujúcimi nadnárodnými spoločnosťami je veľmi zriedkavý ostrý cenový boj: niekoľko významných aktérov sa prispôsobí cenám firmy, ktorá má vedúce postavenie na trhu. O podiely na trhu rozhodujú skôr reklamy a branding. Preto majú aj celosvetovo stopercentne známe značky reklamné rozpočty v astronomických sumách. V konkurenčnom boji sa snažia pripútať k sebe spotrebiteľov budovaním značky, posilnenie vernosti k značke nahrádza cenovú konkurenciu. Väčšina globálnych firiem vo svojich centrách na západe už fyzicky takmer nič nevyrába, svoje zdroje sústreďuje na manažovanie brandu. Skutočnú výrobu riešia outsourcingom, všeobecne známym spôsobom hlavne do Číny a do rozvojových krajín sveta.
Ak sa však vytvorí silný marketingový mechanizmus na podporu značiek, veľmi rýchlo sa ukáže, že sa môže využiť aj na to, aby sme prinútili spotrebiteľov nakúpiť aj skutočne nepotrebné výrobky a služby. Kanadsko-americký ekonóm John Kenneth Galbraith vo svojej knihe, ktorá sa zaoberá šesťdesiatymi rokmi, skoncipoval vytvorenie sa „Zámožnej spoločnosti“, v ktorej firmy už neuspokojujú základné potreby, ale stimulujú strednú vrstvu konzumnej spoločnosti. Od tej doby sociológia kriticky analyzuje stratu tradičných hodnôt v tejto forme spoločnosti.
Z hľadiska ekonómie je však významnejšia otázka, či si môže stredná vrstva dovoliť tento spôsob života. Odpoveď je jednoznačne: nie. A to, že napriek svojim možnostiam sa tak správa, má za následok zadlžovanie. V západnom svete sa objavili kreditné karty, spotrebné a hypotekárne úvery, a v uplynulých desaťročiach sa rozšírili tak rýchlo, že už predstavujú systémové riziko aj v globálnom meradle. Od osemdesiatych rokov dôsledkom znižovania daní v zmysle neoliberálnej hospodárskej politiky ani štát nemal dostatok peňazí na krytie svojich výdavkov, čo viedlo k financovaniu deficitom. Dnes sa to prejavuje ohromnou zadlženosťou štátov, vo viacerých už presahujúcich zadlženosť domácností a firiem.
Ako môžu mať firmy zvyšujúci sa zisk, ak nie je intenzívna cenová konkurencia? Odpoveďou je znižovanie výrobných nákladov a daňového zaťaženia. Ak je trhová cena daná, určujú zisk nášho podnikania čo najnižšie náklady. V dôsledku globálnej deregulácie pohybu kapitálu (znižovania úrovne regulácie) a voľného obchodu môže veľká firma premiestniť fázy výroby alebo montáže do krajín s nízkymi mzdami, z ktorých je favoritom Čína, ale nespočetné množstvo ďalších štátov súťaží v tejto kategórii. Popri úspore mzdových nákladov v zahraničí, doma vyvíja tlak na mzdy – zvyšuje sa nezamestnanosť. V rozvojových krajinách je zdaňovanie a sankcionovanie znečisťovania okolia miernejšie alebo niekedy úplne abstinuje. Pre veľké firmy má to výhodu, tamojšia výroba je ešte lacnejšia, ale generuje krízu životného prostredia pre celé ľudstvo. Je to cena za zachovanie ekonomického usporiadania. Znižovanie daní umožňuje medzinárodná daňová konkurencia , ku ktorej otvorila cestu neoliberálna vlna deregulačnými krokmi pohybu kapitálu. Túto skutočnosť využívajú početné štáty tak, že sa premenia na daňové raje a tým odlákajú kapitál z iných ekonomík. Napriek všeobecnému presvedčeniu medzi nimi sú aj členské štáty Európskej únie a iné bohaté európske krajiny. Prakticky všetky transnacionálne podniky využívajú tieto príležitosti, majetok v takýchto off-shore –och odhadujú na viac miliárd amerických dolárov. Bez týchto prvkov globálneho ekonomického usporiadania by bol hospodársky rast neudržateľný a okamžite by sa objavili ostré ekonomické krízové javy.
Ešte len teraz sa to začína?
Bezprostredným spúšťačom súčasnej krízy bola deregulácia finančného systému. „Big Bang“, veľký tresk v osemdesiatych rokoch principiálne zmenil fungovanie finančného sektoru. Radikálne uvoľnenie pravidiel premenil konzervatívnu profesiu starých pánov v obleku a klobúku na globálne kasíno dravých dvadsiatnikov a tridsiatnikov bažiacich po peniazoch. Finančné inovácie zvyšovali pákový efekt, a prostredníctvom špekulatívneho investovania aj sumy určené na investovanie. Toto viedlo k dominancii finančného sektoru v hospodárstve. V Spojených štátoch amerických aktíva 6 najväčších bánk v roku 2008 tvorili 61% GDP celého štátu, podobne aktíva v troch najväčších francúzskych bankách tvorili 316% GDP Francúzska, v roku 2011 v jednej nemeckej banke 80% GDP Nemecka a v jednej holandskej banke 211% GDP Holandska. Spolu s finančnou dereguláciou napredovala aj inovácia: na trh uviedli novšie a novšie produkty. Keď prišla reč na kontrolu týchto produktov, vysvitlo, že im rozumie len úzky okruh osôb, v podstate len tí, ktorí pracujú vo finančnom sektore. Často sa vzdali nároku na ich kontrolu argumentujúc tým, že základom finančného sektoru je dôvera, preto finančný trh vykoná potrebný audit sám, lebo je to v záujme subjektov trhu.
Tak sa to stalo na americkom hypotekárnom trhu. Finančná inovácia umožnila, aby sa ponúkali investorom balíčky hypotekárnych úverov s rôznymi bonitami. Prezident George W. Bush a šéf amerického Federálneho rezervného systému (Fed) Alan Greenspan s nadšením hovorili o tom, že vďaka tejto dostanú hypotekárny úver aj takí, ktorým by predtým neposkytli pôžičku v bankách. Ich individuálne riziko sa stratí v balíčku cenných papierov, ktorý kombinuje a neutralizuje rôzne riziká. V skutočnosti takto vyvolaná stavebná horúčka viedla k narastajúcej realitnej bubline, ktorá potom spľasla v roku 2008. Náhle každému bolo jasné, že deriváty týchto hypoték neboli rozptýlené na trhu, ako si to predstavovali, ale sa zoskupovali , z dôvodu ich veľkosti vo významných finančných skupinách. Tieto museli kvôli ich obrovským rozmerom buď zachraňovať štátnymi zásahmi, alebo skrachovali (Lehman Bros.), prípadne ich skúpili ich konkurenti (Bear Stearns, Merril Lynch). Týmto sa zvýšila finančná koncentrácia tých najväčších finančných superholdingov.
Americká kríza sa potom rozšírila ako nákaza aj v Európe, kedy aj tam spľasla realitná bublina vo viacerých štátoch, počnúc Írskom, cez Španielsko až po Grécko. V tomto prípade bublinu spôsobila nevhodne vytvorená eurozóna. Európska centrálna banka musela stanoviť nízku úrokovú sadzbu pre celú eurozónu, v opačnom prípade by uvrhla do recesie členské štáty s nižším hospodárskym rastom. Táto nízka úroková miera ale znamenala prístup k lacnému kapitálu na rýchlo rastúcich perifériách, v dôsledku čoho sa zvyšovali investície do nehnuteľností. Banky začali bezuzdne poskytovať úvery, následkom čoho bolo, že po spľasnutí realitnej bubliny s dostali do situácie blízko bankrotu. Aj v tomto prípade musel banky zachraňovať štát, viedlo to k nárastu zadlženosti (dovtedy len mierne zadlženého) írskeho, španielskeho a slovinského štátu. A priori zadlžené Taliansko a Grécko ešte zvýšili svoju zadlženosť . Rozšírenie krízy nehnuteľností a finančného sektoru už hrozilo štátnymi bankrotmi a rozpadom eurozóny. Uvedeným krajinám boli zrazu ochotní investori na finančnom trhu poskytnúť len veľmi drahé úvery, nakoľko sa obávali ich núteného odchodu z eurozóny. Tento krok by znamenal okamžitú, až dvojtretinovú devalváciu ich pôvodnej národnej meny (drachmy, pesety). Na takéto riziko boli ochotní pristúpiť len za cenu, že štátne dlhopisy kúpi s vyšším výnosom, ako je očakávané. Pri takýchto vysokých úrokoch dlhy jednotlivých krajín sa dostanú do diabolskej úverovej špirály, nakoľko splácanie vysokých úrokov pri predlžujúcej sa recesii je nemožné. Stav deficitu narastá, stále reálnejšia je hrozba štátneho bankrotu, odmietnutia splácania dlhu. Aby sa tomuto vyhlo, od IMF (Medzinárodného menového fondu) môžu dostať úvery s výhodným úročením, ale táto možnosť je limitovaná. V najväčšej kaši sa nachádza z eurozóny Grécko, ktoré sa už približuje k limitom svojej ekonomiky. Mimoriadne nebezpečnou sa stala situácia pre západoeurópske banky, ktoré vlastnili štátne dlhopisy ohrozených štátov. Boli potrebné okamžité zásahy, aby sa vyhlo nestabilite dotyčných bánk, ktorá by znamenala pád vplyvných európskych ekonomík a tým aj eurozóny. Vhodnými nástrojmi boli výhodné úvery od IMF, ale aj samotná eurozóna vytvorila značné rezervy na upokojenie investorov. Na obmedzenie zadlženosti zaviedli úsporné opatrenia, ktoré sa však ukázali ako kontraproduktívne, zapríčinili hospodársky úpadok a obrovskú nezamestnanosť. Grécka ekonomika napríklad od začiatku krízy sa znížila o štvrtinu, z troch mladých Grékov sú dvaja nezamestnaní. Dve tretiny úverov poskytnutých Grécku nikdy sa nedostali do krajiny, využili sa na splácanie úrokov z úverov, na záchranu západoeurópskych bánk. Takže to, čo sa deje v Európe od roku 2009, nie je možné považovať za riešenie krízy, ale za jej zakrývanie. Dlh súkromného sektoru preložili na plecia národných vlád, odtiaľ na Medzinárodný menový fond a Európsku centrálnu banku, medzitým sa tento potenciálny „nebezpečný náklad“ postupne zväčšoval. Takto sa mohlo stať, že zatiaľ čo médiá neustále hovoria o kríze, bežní ľudia na celom kontinente môžu žiť prakticky svoj nerušený obvyklý život. Totiž nezaznamenali krach takých rozmerov, ako pri svetovej hospodárskej kríze v roku 1929, kedy každý tretí človek stratil svoje zamestnanie. Nie je však zaručené, že ani v budúcnosti takéto niečo nemôžu prežiť.
Na západe nič nového
Obdobná ohrozujúca je aj situácia v Spojených štátoch. Administratíva prezident Baracka Obamu sa snaží riešiť súčasnú krízu v zmysle keynesiánskej hospodárskej politiky, zvyšovaním výdavkov v protismere hospodárskeho cyklu. Spomínaný prezident počas pôsobenia vytvoril dlh v takej výške, ako všetkých 42 doterajších prezidentov spolu. Je to zaujímavé aj z toho hľadiska v americkej politike, že na navyšovaní dlhu mali väčší podiel vždy republikánski prezidenti, hlavne Roland Reagan, George W. Bush. Demokratovi Billovi Clintonovi sa podarilo udržať úroveň zadlženosti. Počas prezidentovania Obamu sa však pretrhli všetky hrádze, preto v dnešnej americkej politike sa jedná hlavne o to, ako sa vyhnúť dlhovej priepasti. Obmedzovanie rozpočtových výdavkov by však mohlo viesť k drastickej recesii, nakoľko na udržiavanie mierneho hospodárskeho rastu boli dostatočné doterajšie výdavky, ale nie k vytváraniu nových pracovných miest. Medzitým FED (Federal Reserve System), ktorý plní funkciu centrálnej banky, sa pustil do gigantického nákupu dlhopisov, čím zvýšil množstvo peňazí v obehu, aby rozhýbal ekonomiku krajiny. Monetaristická škola založená Miltonom Friedmanom sa sťažuje na tento postup, považuje toto konanie za krok k prehlbovaniu krízy, tak, ako to bolo v tridsiatych rokoch minulého storočia. Treba ukončiť emisiu ďalších peňazí, ako aj stimuláciu rozpočtu. Koncom roka 2013, keď takýto postup len naznačili špičky z Fedu, stačilo to na destabilizáciu národných mien ekonomík Indie a štátov podobného ekonomického významu. Ako súvisí emisia doláru s ekonomikou rozvíjajúcich sa krajín? Úroková miera tlačená k nule ako protikrízové opatrenie zapríčinila, že Fed-om uvoľnené množstvo peňazí nenašlo vhodné, dostatočne výnosné investičné možnosti doma, preto sa vďaka voľnému toku kapitálu presunulo do rozvíjajúcich sa krajín, kde v súvislosti s vyšším rizikom je aj vyššia výnosnosť. Ak Fed prestane tlačiť doláre, kapitál začne prúdiť naspäť, tým môže spôsobiť celosvetovú krízu. (Takýto scenár môže mať negatívny vplyv aj na výnosnosť štátnych dlhopisov a zadlženosť Maďarska. – aj Slovenska pozn. prekladateľa) Ak ale Fed neprestane tlačiť doláre, dlhová bublina sa zväčší, čo môže spôsobiť v spojení s rozpočtovou stránkou oveľa väčší chaos v priebehu niekoľkých rokov, ako v roku 2008. K tomuto všetkému môžeme prirátať aj skutočnosť, že umelé vytváranie nových peňazí vytvorilo ďalšie realitné bubliny na celom svete. Tento proces sa znovu spustil nielen v Spojených štátoch, ale aj v západnej Európe a Škandinávii, v tomto severnom regióne vo vyslovene nebezpečných rozmeroch. Znalci ekonomiky Číny stále častejšie upozorňujú na to, že aj o tomto závidenom hospodárskom zázraku môže vyjsť najavo v priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov, že je len gigantická špekulatívna bublina. Náznakom môže byť, že čínska vláda po roku 2008 stimulovala ekonomiku oveľa väčšími sumami, ako iné štáty. Následne umelo udržiavala slabý kurz národnej meny jüan a nízke úrokové miery, vytvárajúc realitnú bublinu, v dôsledku ktorej kompletne novopostavené veľkomestá stoja prázdne, nevyužívané, a realitný index od roku 2003 sa zvýšil na dva a pol násobok. Čo z toho vyplýva? V prvom rade to, že príliš skorá bola erárna radosť, ktorá považovala krízu z roku 2008 za typ „V“ alebo „W“, a dúfa, že svetové hospodárstvo ju už prekonalo, ako má za sebou niekoľko menších – väčších kríz v uplynulých desaťročiach. To, že priemerný občan západu nepocítil veľmi negatíva krízy v minulých rokoch, je len z toho dôvodu, že hospodárski politici sa ju snažili zamaskovať. Lenže týmto konaním do značnej miery zhoršili objektívnu situáciu. Ekonómovia postupne prichádzajú na konsenzus, že teraz to bude všetko inak. Nie v tom slova zmysle, že z tohto teraz nebude problém, ale práve v tom, že problém bude oveľa väčší, ako doteraz. Viacerí sa zhodujú v tom, že kríza bude v tvare „L“.
Autor: Zoltán Pogátsa
Preklad: Ildikó Záhorská
O autorovi: Pogátsa Zoltán (1974–) maďarský ekonóm, sociológ, študoval na Eötvös Loránd Tudományegyetem (ELTE) a Budapesti Műszaki és Gazdaságtudományi Egyetem. Je docentom na Nyugat-magyarországi Egyetem. V rokoch 1997-98 vďaka programu TEMPUS študoval v Londýne,na University of Westminster, po absolvovaní ELTE v rokoch 1999-2000 študoval na Central European University. CEU. V Brighton v roku 2004 získal titul PhD. V roku 2013 skúmal v Athénach grécku krízu, o ktorej napísal knihu The Political Economy of the Greek Crisis