Keď som premýšľal nad tým o čom by som chcel písať svoj prvý blog, v hlave sa mi vírilo viacero myšlienok. Mojím prvotným cieľom bolo písať o koncepte slobody a opísať ako dôležité je plne porozumieť tomu, čo to slovo znamená aby ste pochopili naše nadšenie pre myšlienky minimálneho štátu a voľného trhu. Chcel som vyrozprávať príbeh o tom, prečo ekonomická stránka slobody je len jednou stránkou, na ktorú sa ľudia pozerajú, pričom ignorujú jej morálnu stránku. Ale potom som si uvedomil, že toto by nedávalo zmysel pokiaľ by som nezačal s niečim základnejším, čomu by mohol každý ľahko porozumieť, a tým je vzťah slobody a pocitu šťastia.

Prečo šťastia? Kapitalizmus a klasický liberalizmus sú často chápané ako filozofické smery založené na chamtivosti, zisku a ekonomickej kalkulácii. V tomto blogu by som chcel poukázať na to, že pre mňa podstata slobody nie je v ekonomickom raste a rozvoji, ktorý prináša, ale v umožnení osobnostného rozvoja a rastu jednotlivcov. Prvým krokom, ktorý vedie k rastu sebavedomého a úspešného jednotlivca je uvedomenie si toho, čo činí človeka šťastným. Nedávno sa ma kamarát spýtal: „Čo je to šťastie? Ako je ho možné nájsť?“. Samozrejme, že sa tu nesnažím dať na túto otázku konkrétnu odpoveď, ale skôr vysvetliť prečo je sloboda kľúčovým faktorom pri nájdení šťastia a prečo sloboda pre mňa osobne tak veľa znamená.

Dobre, teraz ku pojmu sloboda. Akú slobodu mám na mysli? Samozrejme ako podporovateľ voľného trhu a kapitalizmu by som sa mohol držať striktne materialistickej (ekonomickej) definície slobody. A možno, že sloboda definovaná ako absencia násilia a útlaku je niečim čo je potrebné na to, aby sme mohli byť šťastní, avšak určite to nestačí. Šťastie prichádza z pocitu slobody nie len v materiálnom zmysle slova, ale aj v jej psychologickom, osobnejšom význame. Toto sa dá najlepšie vysvetliť na osobnom príklade.

Keď som bol tínedžrom, chcel som byť ako ostatní. Seba som považoval za človeka, ktorý by mal nasledovať príklad iných, pretože dosiahnutie istých preddefinovaných cieľov, popularity, spoločenského života, dobrého výzoru, partnerky, by ma spravilo šťastným. Keďže som nemal takmer žiadny spoločenský život a nebol som ani populárny, ocitol som sa mimo týchto cieľov, a teda v stave nešťastia, pretože som nebol „ako oni“. Bol som šprt, ktorý väčšinu svojho času trávil učením sa a veľmi málo času v spoločnosti. Súčasťou tohto „životného štýlu“ bol pocit zatrpknutosti vychádzajúci z osobnej závisti voči ľuďom, ktorí mali všetko, čo som tak zúfalo chcel.

Avšak, keď som postupne začal dosahovať tieto ciele po strednej škole, uvedomil som si, že tieto údajné životné „ciele“, ktoré som považoval za kľúč ku šťastiu, neboli moje vlastné ciele, ale ciele iných ľudí, ktoré ich mali spraviť šťastnými. Pokúšal som sa patriť medzi mojich kamarátov, pretože som mal potrebu pocitu akceptovania a popularity z ich strany. Táto mentalita podľa mňa rástla z potreby hľadania vlastnej identity, potreby nájsť niečo, čo nás definuje a dáva nám pocit vlastnej hodnoty. Problém však je, že v týchto hrubo definovaných cieľoch ľudia nenachádzajú pocit šťastia, ale pocit neustálej pretvárky, že sú niekým, kým v skutočnosti nie sú. Tieto ciele im neprinesú šťastie alebo ak prinesú tak len na veľmi krátku dobu, pretože tieto ciele sú príjemné.

Po chvíli ale títo ľudia ostanú zaseknutí v niečom, čo ich nijak zvlášť nenapĺňa, ale aj tak to nedokážu opustiť. Prečo? Po prvé, spoločnosť má veľmi kruté spôsoby zachádzania s jednotlivcami, ktorí „nepatria do svorky“, pretože spochybňujú to, v čom väčšina ľudí hľadá útechu. Jeden z mojich vyučujúcich raz povedal, že liberálna spoločnosť má vždy potrebu prejaviť svoju nenávisť a negativitu na nejakú skupinu ľudí, aby dokázala udržať obraz vnútornej mierumilovnosti. Toto sa ukazuje v spôsobe, akým sa správa k ľuďom, ktorí sú iní, napr. spoločensky nepopulárni jedinci, ktorí sa často stávajú terčom šikany a posmeškov, aby si jadro spoločnosti udržalo pocit sebavedomia, identity a mieru. Avšak, tento údajný mier zakrýva množstvo vnútorného útlaku a šikany, ktorý tlačí väčšinu svojich členov tejto spoločnosti do pozície napodobňovania ostatných, pretože títo ľudia nevedia, po čom majú túžiť. Nikdy poriadne neobjavili samých seba alebo sa rozvíjali v smere, ktorý by im umožnil zistiť, kým vlastn sú, nakoľko to, čo robili dovtedy, bolo výsledkom spoločenských očakávaní a nie ich vlastného rozhodnutia.

Aby sa človek dostal z tohto kruhu, musí nájsť odvahu nebrať ohľad na tieto spoločenské očakávania (nech majú akúkoľvek podobu – konzervatívnu alebo liberálnu) a objaviť pocit psychickej slobody, ktorá dá jednotlivcovi silu vydať sa na jeho vlastnú cestu ku šťastiu. Je to o tom byť pripravený spraviť krok mimo týchto spoločenských noriem a skúsiť sa učiť z vlastnej skúsenosti a vydať sa smerom k dobrodružstvu byť iným ako ostatní. Nevýhoda tohto prístupu prichádza vo forme šikany, nesúhlasu alebo neúcty zo stany ostatných. To bude samozrejme bolieť a môže vás to často odradiť, ale nevzdávajte sa. Berte to ako výzvu pre seba, a dajte výzvu aj ostatným, aby boli slobodní v tom najdôležitejšom zmysle slova, slobodní v tom ako myslia, po čom túžia a akí v skutočnosti sú. Tí, ktorým na vás záleží a sú vašimi priateľmi pri vás zostanú, podporia vás a preukážu vám rešpekt. Čím úprimnejší k nim budete, tým viac vám budú rozumieť a oplatia sa vám podobnou mierou dôvery. Tí, ktorí pri vás nezostanú, vás nikdy nepochopia, pokiaľ sa sami nerozhodnú pre túto cestu.

Možno sa pýtate prečo o tom píšem v blogu o slobode. Ako môj kamarát písal v článku o novelách Ayn Randovej, Howard Roark a iní Randovej hrdinovia sa rozhodli presne pre túto cestu v živote, pociťujúc nenávisť a opovrhnutie, pretože poukazovali na spôsob, akým tento systém funguje a odmietli ustúpiť zo svojich ideálov pri hľadaní šťastia. Držali sa svojich princípov aj keď to znamenalo byť vytiesení zo spoločnosti ľuďmi, ktorí sa cítli chránení pocitom konformity. A je tu azda ešte jeden dôvod, moja osobná skúsenosť s šírením myšlienok slobody. Kedykoľvek som sa ocitol v diskusii o myšlienkach kapitalizmu, väčšina kritiky a útokov voči mne sa nezamerala na spochybňovanie mojich argumentov, ale na spochybňovanie mojej morálky. Vypočul som si, že som odporný, sebecký, nemorálny, netolerantný, necitlivý, dokonca bigotný, kvôli mojej podpore pre minimálny štát. Toto bola najväčšia výzva, ktorej som čelil, a ktorej sa chcem venovať v niektorom budúcom blogu. Hlavnou myšlienkou tohto blogu bolo vás povzbudiť smerom k uvoľneniu svojej skutočnej osobnosti, ktorú v sebe držíte a k tomu, aby ste boli spokojní so samým sebou, aby ste mali silu spraviť kroky, ktoré vás spravia šťastnými. Toto je jedna vec, ktorú pre vás iní spraviť nemôžu, takže ju musíte spraviť sami.

Martin Reguli

Článok bol pôvodne zverejnený na: Areté in Liberty