1. Euro ako nástroj  centralizácie

Európa je za ostatné desaťročie poznačená fenoménom eura, ako symbolu ekonomickej a monetárnej únie krajín Európy. Hoci euro existuje len od roku 1999, euro je politický projekt, korene ktorého siahajú do aktivít západných európskych politikov po II. svetovej vojne. Rímskymi zmluvami z roku 1957 vzniklo Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), ktorým sa presadil do života západnej Európy koncept blízky klasickej liberálnej vízii. Pri zrode boli významní politici Robert Shumann (Francúzsko), Konrad Adenauer (Nemecko), Alcide de Gasperi (Taliansko). Európske hospodárske spoločenstvo bolo tvorené zvrchovanými štátmi s garanciami slobodného pohybu osôb, kapitálu, tovaru a služieb. Systémovou chybou  EHS, ktorá bola zakomponovaná na nátlak Francúzska do Rímskych zmlúv, boli poľnohospodárske intervencie a dotácie.

Postupne sa však vďaka najmä francúzskym politikom začala presadzovať socialistická vízia usporiadania krajín Európy do podoby Európskej  ríše. Ešte pri zrode Európskeho hospodárskeho spoločenstva sa o to snažil francúzsky politik Jean Monnet, avšak naplno začal túto víziu presadzovať  Francois Mitterrand, ktorému asistoval  jeho minister Jacques Delors, ktorý sa stal v roku 1985 predsedom Európskej komisie. V roku 1988 bol J.Delors poverený vypracovaním plánu na vytvorenie menovej únie. Delorsova komisia, ktorá bola tvorená zástupcami bankového sektora, vypracovala príslušný dokument v roku 1989. Delorsova správa obsahovala trojetapový plán. V rámci prvej etapy došlo k úplnej liberalizácii pohybu kapitálu. Následne Maastrichtská zmluva (február 1992) precizovala podmienky vytvorenia spoločnej meny. Zmluva definovala podmienky, ktoré musia splniť krajiny pre prijatie spoločnej meny. Išlo o nasledovné podmienky:

• Cenová inflácia< priemer 3 krajínn s najnižšou infláciou + 1,5%
• Deficit verejných financií < 3% HDP
• Celkový verejný dlh < 60% HDP
• Dlhodobé úroky < priemer 3 krajín s najnižšou  úrokovou  sadzbou+ 2%
• Zapojenie krajiny do Európskeho menového systému na 2 roky bez devalvácie meny

V rámci druhej etapy bol v roku 1994 založený Európsky menový inštitút (EMI), ako predchodca ECB. V roku 1995 bolo dohodnutý názov spoločnej meny (euro) a  stanovený dátum uvedenia eura do praxe na 1.1.1999. V máji 1998 bolo vybraných 11 krajín, ktoré mali od uvedeného dátumu prejsť na používanie eura. Z neskoršie zverejnených dokumentov vyplynulo, že Taliansko bolo vybrané z politických dôvodov, hoci nespĺňalo požadované kritéria. Grécko, ktoré nespĺňalo požadované kritéria bolo do EMU prijaté až o dva roky neskoršie (ako sa ukázalo tiež na základe zmanipulovaných údajov).

V júni 1998  ECB nahradila EMI. Tretia etapa začala uvedením eura do života začiatkom roku 1999 a to najskôr ako účtovnej jednotky a o dva roky neskoršie aj ako reálne peniaze.

Zavedenie eura bolo spojené so širokou vysvetľovacou kampaňou, ktorej cieľom bolo ozrejmiť verejnosti výhody zavedenia jednotnej meny eura a tak podporiť jej prijatie obyvateľstvom v jednotlivých krajinách. Medzi základné výhody boli uvádzané nasledovné pozitíva:

• zníženie transakčných nákladov,
• odstránenie kurzovej volatility a rizík s tým spojených,
• urýchlenie ekonomického rastu (konvergencia slabších štátov k vyspelejším),
• rozvoj obchodu a ľahší pohyb výrobných faktorov (najmä kapitálu),
• zníženie inflácie.

Upozornenia na riziká spojené so zavedením eura do zoskupenia krajín s výrazne diferencovanou výkonnosťou, na ktoré poukazovali niektorí  ekonomickí odborníci, boli bagatelizované.

2. Dôsledky zavedenia eura na ekonomiky krajín eurozóny

Prechod krajín eurozóny od roku 1999 na jednotnú menu euro  mal závažné ekonomické dopady, ktoré, ako ukázala doterajšia krátka história, sa nezhodovali vo všetkých aspektoch s proklamovanými výhodami jednotnej meny. Najdôležitejší prvotný efekt  zavedenia eura sa prejavil v zmene úrokových sadzieb, ktoré výrazne poklesli a to najmä v krajinách na juhu Európy. Dokumentujú to údaje uvedené v nasledovnom grafe, v ktorom sú uvedené reálne úrokové miery z obdobia pred zavedením eura a obdobia po jeho uvedení do života.

Zdroj:/4/

Prístup k lacným úverom sa prejavil prakticky vo všetkých oblastiach ekonomiky krajín eurozóny, osobitne však v krajinách na juhu Európy. Lacné úverové linky využili vlády na deficitné financovanie ambicióznych vládnych programov, ktorých hlavným účelom bolo presvedčiť  a  získať voličov pre svoje programy. Vlády pristupovali k realizácií veľkorysých sociálnych programov, ktoré boli financované prostredníctvom predaja vládnych dlhopisov. Tieto boli považované na strane investorov (banky, fondy) ako bonitné a bezrizikové investície. Banky k nim dokonca nemuseli tvoriť žiadne opravné položky.  Expanzívnu vládnu výdavkovú politiku vo vybraných krajinách ilustruje nasledujúci graf.

Zdroj: Eurostat

Uvoľnená úverová politika spolu s deficitným financovaním sa prejavila na kvalite bankového sektora  eurozóny. Od roku 1999 narástli aktíva  bankového sektora v Európe z 15,6 bil. euro  na 33,5 bil. euro v roku 2011.   Ako ukázal vývoj tieto aktíva sú značne rizikové. V roku 2011 uskutočnila Európska banková asociácia (EBA) záťažové stres-testy na vybraných najväčších európskych bankách/2/. Podľa hodnotiacich kritérií z 90-tich bánk len 8 nesplnilo kritérium kapitálovej primeranosti na úrovni aspoň 5%. Klasickí investori však požadujú pri posudzovaní kvality podniku primeranosť na úrovni aspoň 10%. Tomuto kritériu vyhovelo len 18 bánk. Neskorší vývoj v zachraňovaní bánk (formou rekapitalizácie zo strany vlád, alebo pôžičkami ECB) potvrdil, že investori majú objektívnejší pohľad než stres-testy EBA.

Ďalším efektom lacných úverov bol a je rizikový vývoj v oblasti obchodnej a platobnej bilancie jednotlivých členov eurozóny. Pre obchodné bilancie južanských krajín  (Portugalsko, Taliansko, Grécko, Španielsko) je charakteristické sústavné záporné saldo. Svedčí to o nízkej konkurencie schopnosti uvedených krajín. Euro nevyvolalo tlak na zbližovanie výkonnosti slabších krajín s vyspelejšími na základe rastu produktivity práce, ale naopak umožnilo zvýšiť mzdy a nadväzne aj dôchodky bez adekvátneho rastu produktivity. Uvedená situácia sa premieta aj do platobnej bilancie, kde dochádza k značným nerovnováham medzi severom a juhom Európy čo ilustruje vývoj na účtoch  platobného systému TARGET 2 . Zreteľne to vyplýva z nasledujúceho grafu, v ktorom sú údaje zo začiatku roku 2012.

Zdroj: /8/

Prístup k lacným úverom sa prejavil aj v raste zadlženosti privátneho sektora. V roku 2011 dlh podnikov a domácnosti eurozóny podľa údajov Eurostatu presiahol 14,3 bil. euro tj. viac než 152% HDP.

Deficitné financovanie zo strany vlád, ktoré bolo vlastné všetkým krajinám eurozóny, sa prejavilo na vývoji zadlženosti. Ako vyplýva z údajov Eurostatu  v roku 2000 bol vládny dlh krajín eurozóny v objeme 4,7 bil. euro  avšak do roku 2011 sa zvýšil o vyše 74% a dosiahol objem 8,2  bil. euro. Čo  je však horšie s takýmto vývojom dlhu nekorešpondoval vývoj príjmov. Tieto za uvedené obdobie narástli len o 36%. V dôsledku takéhoto roztvárania nožníc medzi príjmami a dlhom, klesá schopnosť vlád splácať nielen istinu ale aj úroky. Ako vyplýva z nasledujúceho grafu pokým vládny dlh eurozóny prevyšoval v roku 2000 daňové príjmy 2,6-násobne, v roku 2011 by eurozóna potrebovala už 3,5 násobok daňových príjmov na splatenie dlhu.

Zdroj: Eurostat

Osobitne kritický vývoj bol zaznamenaný na strane južanských krajín eurozóny (Grécko, Portugalsko, Taliansko), ktoré dopĺňa Írsko. V týchto krajinách dlh prevyšuje daňové príjmy vyše štvornásobne a v prípade Španielska je to 3,5 násobok.

Uvedené negatívne tendencie vo vývoji ekonomických parametrov najmä krajín južnej Európy sa premietli do nárastu cien úverov, za ktoré boli finančné trhy ochotné vládam požičiavať peniaze. Tak napríklad úroky na 10-ročné vládne dlhopisy Grécka v máji 2010 dosiahli úroveň 9% a v nasledujúcom roku prekročili hranicu 20%. Tak isto aj v prípade Írska, Portugalska a Španielska úroky na uvedené dlhopisy prekročili začiatkom roka 2011 kritickú hranicu 7%. Pri takýchto vysokých cenách úverov krajiny začali mať problém so získaním potrebných finančných zdrojov na splácanie svojich dlhov.

Na uvedenú nepriaznivú situáciu sa rozhodli európski politici reagovať vytváraním záchranných mechanizmov v podobe dočasného(EFSF), alebo trvalého (ESM) eurovalu, prostredníctvom ktorých mali vlády problémových krajín prístup k lacnejšiemu financovaniu svojich záväzkov. Eurovaly ako riešania sú pritom v rozpore s článkami 122 ods.2, 123 ods.1, 125 ods.1 Lisabonskej zmluvy. Okrem toho eurovaly  neriešia podstatu problémov, ale ich odsúvajú do budúcnosti. Je to skôr pomoc súkromným veriteľom (predovšetkým banky a ďalšie finančné inštitúcie) , ktorí sa zbavujú rizikových aktív, pričom riziká a straty sa v rámci eurozóny kolektivizujú. Eurovaly majú aj negatívnu morálnu dimenziu, nakoľko podporujú morálny hazard.

Pokračovanie článku nájdete tu…

Použitá literatúra:

1. Bagus Philipp, Tragédia eura, TrimBroker a INESS,2011
2. EUROPEAN  BANKING  AUTHORITY  2011 EU-WIDE STRESS TEST
3. Hoppe Hans-Herman, How is Fiat Money Possible? or, The Devolution of Money and Credit“,Review of Austrian Economics, 1994, 7(2), pp. 49-74., www.mises.org
4. Lane Philip R., The Real Effects of EMUIIIS, Trinity College, Dublin and CEPR,20th January 2006
5. Marsh David, Euro- boj o osud nové globální měny,CDK, 2012
6. Nový čas: Euro stráca svoju hodnotu: Z 1 eura je po desiatich rokoch 78 centov, www.cas.sk z 21.1.2011
7. Požgay Rudolf, Jasné nie pre euroval II, HN,18.4.2011
8. Sinn Hans-Werner, Timo Wollmershäuser :Target Loans, Current Account Balances and Capital Flows: The ECB‟s Rescue Facility, International Tax and Public Finance ,July 2012

RNDr. Rudolf Požgay, CSc