Pokračovanie prvej časti článku…

3. Aká je podstata problémov

Podstata súčasných problémov tak krajín eurozóny, ako aj ostatných krajín Európy tkvie v systémových chybách, ktoré sa dajú zosumarizovať do  dvoch oblastí a to:

a)     finančný systém fungujúci na zlých princípoch,

b)     neefektívne  hospodáriace vlády.

3.1  Finančný systém na zlých princípoch

Finančný systém vo všetkých krajinách EÚ vrátane Slovenska funguje na princípoch, ktoré nie sú kompatibilné s hladkým fungovaním trhu. Jedná sa o tieto princípy:

• fiat peniaze
• frakčné bankovníctvo s podporou centrálnych bánk
• centrálne banky.

Systém fiat peňazí, tj. peňazí nekrytých žiadnou komoditou, začal svoju éru začiatkom minulého storočia a plne sa rozvinul po roku 1971, keď v USA zrušili úplne väzbu dolára na zlato. Systém fiat peňazí /3/, kam patrí aj euro, umožňuje, v podstate bez obmedzení, manipulovať s menovou zásobou v ekonomike. Systém fiat peňazí zároveň umožňuje financovať vládne výdaje vládnymi pôžičkami, keď banky kupujú vládne dlhopisy, ktoré následne slúžia bankám ako kolaterál pre získanie peňažnej likvidity od centrálnej banky.

Frakčné bankovníctvo je taký systém bankovníctva, ktorý umožňuje bankám používať finančné prostriedky klientov, ktoré si títo uložili do banky na bežný (tj. neterminovaný) účet. V zmysle bankovej regulácie banky majú za povinnosť z takto uložených peňazí držať len časť-frakciu (povinné minimálne rezervy). V súčasnosti je sadzba povinných minimálnych rezerv na úrovni 1%. Teoreticky je možné pri takto stanovenej úrovni povinných minimálnych rezerv vygenerovať 99-násobok pôvodne depozitovaných finančných prostriedkov.  Disponibilné finančné prostriedky (depozitá plus peniaze vygenerované na základe multiplikátora ponuky) banky používajú na poskytovanie úverov podnikom a občanom ako aj na financovanie vlád formou nákupu dlhopisov.

Frakčné bankovníctvo je problematické tak z právneho hľadiska, ako aj z hľadiska Sayovho zákona trhu. Systém frakčného bankovníctva umožňuje generovať prostriedky nekryté žiadnymi statkami a následne uvádzať účastníkov trhu do omylu, že na trhu menia statky za statky. V skutočnosti dochádza k výmene statku za nič, čo sa následne neskoršie prejaví v deficite statkov.

Centrálne banky majú slúžiť ako inštitúcie zabezpečujúce stabilitu meny a zároveň ako inštitúcia poslednej záchrany pre bankové domy. Centrálne banky zodpovedajú za monetárnu politiku v krajine, v rámci čoho zabezpečujú peňažné emisie  a ovplyvňujú chod ekonomiky prostredníctvom manipulácie s centrálnou úrokovou mierou. Manipulácia úrokovou mierou má za následok investovanie do množstva  projektov, ktoré by za normálnych okolností neboli rentabilné. Výsledkom takejto manipulácie s úrokovou mierou, ktorá je dopĺňaná vládnymi intervenciami, sú ekonomické cykly so všetkými ich negatívnymi prejavmi.

Centrálne banky taktiež nedokážu plniť si jednu zo svojich základných a proklamovaných úloh a to zabezpečiť stabilitu meny. Štatistiky  jasne svedčia o tom, že centrálne banky túto svoju hlavnú úlohu nezvládajú. Euro za desať rokov svojej existencie stratilo na svojej kúpnej sile vyše pätinu, dolár za rovnaké obdobie približne štvrtinu /6/. Najväčším negatívom konania centrálnych bánk je emitovanie peňazí nekrytých statkami, v dôsledku čoho dochádza k inflácii a teda k znehodnocovaniu úspor.

Centrálne banky zohrávajú v ekonomike aj ďalšiu negatívnu úlohu a to, že vystupujú ako inštitúcie poslednej záchrany pri zabezpečovaní likvidity pre komerčné banky. Takáto funkcia centrálnych bánk podporuje morálny hazard v aktivitách komerčných bank, ktoré vďaka tomu podstupujú neúmerné riziká.

3.2  Hospodárenie vlád

Vlády na zabezpečenie svojich aktivít používajú peniaze, ktoré buď vybrali (pod hrozbou trestu) na daniach a odvodoch, alebo vytvorili pomocou centrálnych bánk z ničoho. Vzhľadom na rozhodovací proces a absenciu vlastníctva je použitie týchto prostriedkov zo svojej podstaty neefektívne, nakoľko nie je vystavené kritériám trhu. Stačí sa pozrieť na  vývoj ekonomických ukazovateľov za ostatné roky, ktorý na faktoch neúprosne usvedčuje európskych lídrov z nezvládnutia svojej úlohy. Inak nemožno nazerať na skutočnosť, že európski lídri  nedokázali hospodáriť tak, aby zvrátili negatívny vývoj vo zvyšovaní dlhov. S výnimkou dvoch krajín sa krajiny Európy stále viac zadlžujú. Podľa údajov Eurostatu ku koncu roka 2011 dlh EÚ27 narástol  na cca 10,5 bil. euro, čo je v porovnaní s rokom 2005 nárast o vyše 52%. Na Slovensku dlh narástol zo 16,8mld. euro v roku 2005 na cca 30,4mld. euro ku koncu roka 2011, čo je nárast o približne 81%!

Politici v rámci krátkodobej motivácie, zameranej na získanie hlasov voličov vo voľbách, prijímali po dlhé obdobie rozhodnutia spojené so zvyšovaním sociálneho blahobytu, avšak na účet budúcich generácií. Súčasná situácia je dôkazom, že rozhodnutia politikov boli krátkozraké a priviedli krajiny Európy do hlbokej systémovej krízy, z ktorej nevedia nájsť východisko. Nezvládnutie úlohy vlád je vidieť aj na hrozivom vývoji nezamestnanosti, keď podľa Eurostatu je v Európe vyše 26 miliónov (10,8%) ľudí nezamestnaných, z toho v eurozóne 19 miliónov (11,9%).

Zlyhanie politikov tak na úrovni národných vlád, ako aj predstaviteľov bruselskej exekutívy, jasne dokumentuje história vývoja EÚ a osobitne menovej únie. S eurom je spojené sústavné porušovanie zmlúv a vlastných pravidiel. Tak napríklad  maastrichtské kritériá v súčasnosti zo 17-tich členov eurozóny spĺňajú len tri krajiny a nič sa nedeje. V tej súvislosti stojí za zmienku, že Európska komisia vôbec nevyužíva na zjednanie nápravy v porušovaní pravidiel ( Maastrichtské kritériá) článok 126 Lisabonskej zmluvy. Čo je však horšie politickí lídri využívajú uvedenú situáciu na ďalšie posilňovanie integračných snáh s cieľom zabezpečiť prostredníctvom prerozdeľovacích procesov ďalšie financovanie menej výkonných krajín.  Posilňovanie prerozdeľovacích procesov zároveň nahráva upevňovaniu postavenia byrokracie, ako aj lobistických skupín.

Súčasné prebujnené systémy verejnej správy, nákladných zdravotníckych služieb, nekvalitného vzdelávacieho systému, veľkorysej sociálnej starostlivosti a dôchodkového systému zápasiaceho s dôsledkami starnutia populácie sa už ďalej nedajú financovať z daní a odvodov a pôžičiek. Treba vidieť, že situácia sa bude vďaka nepriaznivému demografickému vývoju v Európe naďalej zhoršovať. Podiel obyvateľov starších ako 65 rokov sa v Európe do roku 2050 zvýši na cca 28% celkovej populácie, čo je v porovnaní so súčasným stavom nárast o 75%. Na Slovensku sa očakáva ešte radikálnejšie starnutie populácie, keď podľa prognóz sa očakáva nárast podielu ľudí starších ako 65 rokov na celkovej populácii zo súčasných cca 13% na vyše 30% v roku 2050.

Na riešenie problémov spojených so zabezpečením existujúcej  úrovne sociálneho blahobytu v budúcnosti nebudú mať krajiny v rozpočtoch dostatok financií. Bohužiaľ existuje množstvo európskych politikov, ktorí majú okolo seba veľa falošných ekonomických našepkávačov, vyznávajúcich absurdné monetaristické a keynesovské teórie, ktorí s úplnou vážnosťou vidia spásu vo zvyšovaní daní,  zavádzaní ďalších regulácií a intervencií v prospech zabezpečenia tzv. ekonomického rastu a to aj za cenu ďalšieho zadlžovania. Nástroje a metódy, ktoré doviedli krajiny do ekonomických problémov majú byť liekom na ich vyriešenie. Lenže štáty EÚ27 na financovanie svojich aktivít míňajú vyše 50% HDP. Ďalšie zvyšovanie daní a odvodov nielenže znamená menej efektívne využívanie vzácnych statkov, ale neprinesie očakávané príjmy do rozpočtov a navyše  bude mať demotivujúci účinok. Vlády svojou politikou daní a ich následného rozdeľovania trestajú ľudí za úspešnosť a podporujú príživníkov. Ľudia zistia, že je pohodlnejšie byť platený z daní, než platiť dane. Lenže zvyšovanie počtu tých čo žijú z daní, tj. z toho čo iní vyprodukovali, má svoje prirodzené hranice, ktoré ak sa prekročia, systém sa začne rúcať. Namiesto obratu smerom k prosperite sa v Európe dočkáme  úpadku

4. Čo sa dá očakávať

Vzhľadom na doterajší  vývoj  v reakciách politikov a vládnych činiteľov nemožno predpokladať, že by  došlo z ich strany  k takému konaniu, ktoré by znamenalo nápravu existujúcich systémových chýb. Preto sa  dajú očakávať dva základné scenáre, ktoré možno v stručnosti charakterizovať nasledovne:

Scenár I.

V rámci eurozóny budú politici presadzovať riešenia založené na kombinácii emitovania peňazí zo strany ECB s tlakom zo strany Nemecka a ďalších zodpovednejšie hospodáriacich krajín na presadzovanie úsporných opatrení na strane výdavkov v problematických krajinách. Táto kombinácia so sebou nesie značné sociálne riziká na strane južanských krajín. Je vysoká pravdepodobnosť, že krajiny nedokážu pod tlakom verejnosti a populistických politikov zabezpečiť potrebné znižovanie deficitov.

Scenár II.

V rámci tohto scenára môžu byť Nemecko a ďalšie krajiny s výkonnejšou ekonomikou (Holandsko, Rakúsko, Dánsko, Luxemburg, Fínsko) svojimi voličmi dotlačené do situácie, že nebude z ich strany ochota ďalej financovať záchranu južanských krajín. V takom prípade je pravdepodobné, že tieto lepšie hospodáriace krajiny by zaviedli novú menu, ktorá by paralelne fungovala s eurom. Zvyšné krajiny budú vystavené riziku riešenia problémov emitovaním peňazí.

Spoločným menovateľom oboch scenárov bude snaha politikov  ako aj bruselských činovníkov využiť nepriaznivý ekonomický vývoj v krajinách eurozóny na ďalšiu integráciu v podobe centralizácie fiškálnych politík, harmonizácie daní a ešte väčšie prerozdeľovanie. Výsledkom bude, že chudobní budú ešte chudobnejší a bohatí ( najmä tí napojení na politické štruktúry) budú ešte bohatší. Európa tak nebude krajinou slobodných ľudí, ale krajinou (zdĺžených) nevoľníkov.

5. Čo by Európa potrebovala na riešenie situácie

Uvedený integračný prístup europolitikov treba zásadne odmietnuť, nakoľko národy Európy sú čoraz viac vedené hlbšie do slepej uličky a pokračovanie v tejto ceste povedie k ďalšiemu ekonomickému a aj morálnemu úpadku a nie k prosperite európskych národov. Takýto scenár je vopred odsúdený na neúspech, nakoľko Európa je zoskupenie kultúrne a ekonomicky výrazne odlišných krajín, v ktorom by ďalšie dotovanie ekonomicky menej výkonných produktívnejšími viedlo k stupňovaniu hospodárskych a sociálnych turbulencií. Každá centralizácia zasahujúca svojimi (nekvalifikovanými) zásahmi do vzájomnej spolupráce  ekonomických subjektov znamená plytvanie vzácnymi zdrojmi. Východná Európa má bohaté a zároveň smutné skúsenosti s neschopnosťou riadiť ekonomiku krajiny prostredníctvom nástrojov centrálneho dirigizmu a plánovania. Pre zabezpečenie prosperity v Európe treba zvoliť celkom opačný postup. Nie centralizáciu, ale decentralizáciu. Potrebujeme nie centralizovanú Európu, ale Európu kooperujúcich regiónov, vrátane zvýraznenia postavenia a úlohy regiónov a obcí pri koordinovaní aktivít občanov a podnikov na svojom území. Európa nepotrebuje vládne intervencie a regulácie, ale práve naopak, nakoľko tieto vedú k neefektívnemu nakladaniu so vzácnymi zdrojmi.   Preto treba odstrániť všetky bariéry  brániace rozvoju tvorivých síl prostredníctvom voľného trhu.

Z podstaty problémov charakteristických pre krajiny EÚ vyplýva, že vrátenie sa zo slepej uličky a  zabezpečenie prechodu na trajektóriu prosperity by bolo potrebné realizovať zásadné systémové reformy, ktoré by mohli mať podobu nasledovných opatrení:

• Spoluprácu krajín Európy riešiť len v rozsahu medzinárodnej  zmluvy o európskom ekonomickom priestore (voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a kapitálu) a to bez asistencie extrémne drahých bruselských úradníkov.
• V krajinách EÚ prijať opatrenia zamerané na radikálne zníženie vládnych výdavkov, ktoré sú hlavnou príčinou narastania dlhov. V tej súvislosti preniesť  aktivity štátu na súkromný sektor. Funkcie štátu redukovať na zabezpečenie práva (spravodlivosti), obranu, bezpečnosť  a reprezentáciu navonok. Prijať zásadu o vyrovnanom resp. plusovom rozpočtovom hospodárení . Nesolventné krajiny a inštitúcie nechať zbankrotovať.
• Dohodnúť program prechodu na  krytie meny zlatom a zmenu pravidiel fungovania bankového systému s cieľom eliminovať frakčné bankovníctvo.
• Za účelom podpory prosperity dohodnúť zásady zlepšenia podnikateľského prostredia v rámci celej EÚ. To znamená odbúrať v krajinách EÚ vládne intervencie deformujúce trh, zrušiť eurofondy, výrazne  znížiť dane a radikálnym spôsobom obmedziť vládne regulácie všetkého druhu. Racionalizovať sociálne programy .
• Redukovať verejnú správu a to so súbežným zvýraznením úlohy miestnej samosprávy pri koordinovaní aktivít podnikov a občanov v ich pôsobnosti.

Použitá literatúra:

1. Bagus Philipp, Tragédia eura, TrimBroker a INESS,2011
2. EUROPEAN  BANKING  AUTHORITY  2011 EU-WIDE STRESS TEST
3. Hoppe Hans-Herman, How is Fiat Money Possible? or, The Devolution of Money and Credit“,Review of Austrian Economics, 1994, 7(2), pp. 49-74., www.mises.org
4. Lane Philip R., The Real Effects of EMUIIIS, Trinity College, Dublin and CEPR,20th January 2006
5. Marsh David, Euro- boj o osud nové globální měny,CDK, 2012
6. Nový čas: Euro stráca svoju hodnotu: Z 1 eura je po desiatich rokoch 78 centov, www.cas.sk z 21.1.2011
7. Požgay Rudolf, Jasné nie pre euroval II, HN,18.4.2011
8. Sinn Hans-Werner, Timo Wollmershäuser :Target Loans, Current Account Balances and Capital Flows: The ECB‟s Rescue Facility, International Tax and Public Finance ,July 2012

RNDr. Rudolf Požgay, CSc