2/3 príjmov pre prácu, 1/3 pre kapitál. Takto znie jedno zo základných, dlhodobo nemenných pravidiel ekonómie o rozdelení príjmov medzi mzdy pre pracovníkov a zisky pre vlastníkov kapitálu. Tento pomer sa ale v posledných 20 rokov výrazne mení v neprospech pracovníkov, ktorých súčasný podiel tvorí už len okolo 60 percent. Jedno z možných vysvetlení je príchod Číny a jej lacnej pracovnej sily na svetové trhy. S tým, ako budú rozvojové krajiny bohatnúť sa ale bude tento vplyv postupne zmenšovať. Ani v rozvojových krajinách ale nie sú pracovníci schopní ťažiť z ekonomického rastu, tak ako vlastníci kapitálu.
Za týmto paradoxom stojí druhé vysvetlenie, technologický pokrok. Výkonnejšie a súčasne lacnejšie počítače a robotické zariadenia umožňujú firmám automatizáciu v nevídanom merítku. V nie tak vzdialenej budúcnosti nás roboty nahradia v prácach, o ktorých si mnohí ešte stále myslia, že sú navždy privilégiom mysliaceho človeka. Administratívni pracovníci, šoféri, ale aj právnici či ekonómovia budú nahradení robotmi, ktorí ich prácu urobia precíznejšie, rýchlejšie a hlavne omnoho lacnejšie. Podľa oxfordskej štúdie Carl Benedikta Freya a Michaela Osborna až takmer polovici dnešných zamestnaní hrozí ich nahradenie počítačmi a robotmi.
Pre mnohých táto otázka nepredstavuje problém. Technologický pokrok sa tu neobjavil predvčerom a do zabudnutia už poslal nejedno povolanie. Napriek tomu nás nesužujú 50 % nezamestnanosť a masy ľudí hladujúcich na uliciach, ako si to počas priemyselnej revolúcie predstavovali ludisti. Ich základný chybný myšlienkový predpoklad bol ten o konečnom množstve práce, ktorú je treba urobiť pre uspokojenie ľudských potrieb. Ľudské potreby sú ale v skutočnosti nekonečné a s nimi sú nekonečné aj pracovné možnosti, ktoré budú tieto potreby napĺňať. Zároveň je dôležité mať na pamäti, že kapitál nahrádza človeka vo výrobnom procese vtedy, ak robí tento proces lacnejším. Lacnejšie vstupné náklady sa rovnajú lacnejším výstupným cenám. Myšlienka o umelom spomaľovaní technologického vývoja je tak myšlienkou o znižovaní úžitku spotrebiteľa.
Prečo sa teda v posledných rokoch roztrhlo vrece so štúdiami zaoberajúcimi sa vplyvom technológii na trh práce? Spúšťačom je zrejme fakt, že situácia na pracovných trhoch má ďaleko od optimálnej. Zvaliť všetku vinu na hospodársku krízu by bolo síce veľmi jednoduché, v skutočnosti ale zamestnanosť vo vyspelých krajinách vykazuje klesajúci trend dlhodobo. Možno ešte dôležitejšie sa javí stagnácia reálnych miezd vztiahnutých na životné náklady. V krajinách ako USA, Veľká Británia či Nemecko sa reálne mzdy aj napriek výraznému technologickému pokroku takmer nepohli. Ukazuje sa, že sa tak nedeje práve preto, že pracovníci sú nahradzovaní automatizovaným kapitálom. Vlastníci kapitálu tak získavajú čoraz väčší podiel príjmov na úkor miezd pre pracovníkov. Priamym dôsledkom je aj rastúca príjmová nerovnosť, keďže kapitál je v porovnaní s prácou koncentrovaný v rukách menšieho počtu ľudí.
Zdá sa tak, že na jednej strane stoja ekonómovia so svojou teóriou podporenou dlhodobou historickou skúsenosťou, na strane druhej nespokojní zamestnanci s neútešnou bezprostrednou skúsenosťou. Pravdu je zrejme treba hľadať niekde uprostred. Ako sme už zmienili, jedným z najčastejších argumentov ekonómov v prospech technologického pokroku je historická skúsenosť. Len zbehlý pohľad na životné podmienky pred priemyselnou revolúciou a dnes z Vás musí urobiť jej veľkého fanúšika. Aby sme ale pochopili dnešnú nepriaznivú situáciu, je potrebné sa pozrieť na proces industrializácie pozornejšie, ako to dokladuje článok The future of jobs: The onrushing wave. V ňom ekonomický historik Joel Mokyr poukazuje na skutočnosť, že reálne mzdy v Anglicku medzi rokmi 1760 – 1830, teda uprostred priemyselnej revolúcie, stagnovali podobne ako to vidíme dnes. Zlepšenie nastalo až na konci 19. Storočia, kedy mzdy začali kopírovať rast produktivity. Toto 60 ročné hluché obdobie Mokyr vysvetľuje ako dobu, ktorú ľudia potrebovali na to, aby sa prispôsobili revolúcii, ktorá úplne zmenila charakteristiky práce. Remeselníkov v malých dielňach nahradila pásová výroba, s jednoduchou opakujúcou sa úlohou, prísny režim a disciplína podriadená novým spolupracovníkom, strojom. Víťazmi revolúcie boli dobre zaplatení kvalifikovaní pracovníci, ktorý sa starali o potrebnú údržbu strojov. Trvalo ale niekoľko desaťročí, kým sa úžitok z nových technológii dostal postupne aj k nekvalifikovaným pracovníkom a kým sa tí, vďaka investíciám do vzdelania prispôsobili novým trendom.
Ako teda reagovať na dnešnú situáciu? Jednoduchým riešením by bolo výrazne progresívne zdanenie a prerozdeľovanie smerom od vlastníkov kapitálu. To má ale zároveň výrazné demotivujúce účinky, čím sa dostávame späť k spomaľovaniu pokroku a znižovaniu úžitku spotrebiteľov, teda nás všetkých. Ideálne riešenie by bolo také, ktoré by technologický vývoj naopak urýchlil, ale zároveň minimalizoval jeho nepriaznivý vplyv na pracovníkov. Dobrou správou je, že jedno také riešenie poruke máme. Podpora školstva, vedy a výskumu a zlepšenie dostupnosti vzdelania (už dnes poskytované pomocou nových technológii) zabezpečia nielen technický progres, ale najmä pomôžu stlmiť jeho dopady na trhu práce. Vzdelanie umožní nielen rýchlejšie sa prispôsobiť dynamickým zmenám, ale zároveň znížiť príjmové rozdiely. Súčasne je nutné myslieť aj na záchrannú sieť pre tých, ktorých sa zmeny dotknú. Spolu slobodnými trhmi, ktoré umožnia prechod medzi prácou a kapitálom a tvorbu nových zamestnaní je toto najlepšia cesta ako zabrániť ďalším 60 rokom stagnácie.
Jakub Sokol
Zdroje: