NEW YORK – Októbrové pozastavenie vládnych inštitúcií v Spojených štátoch ako výsledok straníckych odstupov v kongresových jednaniach o rozpočte dobre ilustruje polarizáciu, ktorá prevláda v debatách o modernej hospodárskej politike.
Na jednej strane Keynesiáni tvrdia, že vládne zásahy môžu pomôcť každej ekonomike vyrásť z krízy posilnením agregátneho dopytu a tým pádom aj zvýšením miery zamestnanosti. Keynesiáni tvrdia, že vláda danej krajiny ma schopnosť a zodpovednosť vyriešiť mnohé, ak nie všetky hospodárske problémy krajiny.
Na druhej strane, zástancovia Rakúskej ekonomickej školy a hlavne myšlienok F.A. Hayeka tvrdia, že obmedzené štátne zásahy a slobodné podnikanie tvorí jedinú životaschopnú cestu k slobode a prosperite. Podľa nich je práve trh najlepším nástrojom toho, ako rozdeľovať vzácne zdroje a preto by mal fungovať ako hlavná hnacia sila ekonomiky.
V poslednej dobe začína byť táto dlhoročná debata stále sporlivejšia a náklady spojené s patovou situáciou stále rastú. Aby bolo možné obnoviť rast vo vyspelých ekonomikách pri udržaní silného rastu HDP a znížení chudoby v rozvojovom svete, je potrebný jednotnejší prístup k tvorbe hospodárskej politiky, ktorá vychádza z oboch tradícií.
Oficiálne reakcie naň a globálnu hospodársku krízu zdôrazňujú výhody intervencionistického modelu a dokazujú, že rozhodujúce vládne opatrenia môžu pomôcť k zvýšeniu efektivity ako aj vyčistiť nevyvážené trhy a tým chránia ekonomiku pred znížením dopytu , ktorý je spôsobený poklesom investícií a rastúcou nezamestnanosťou. Avšak voľný trh hrá tiež kľúčovú úlohu, pretože dlhodobejšia politika založená na stimuloch urýchľuje vedecký a technologický pokrok a vďaka tomu podporuje rastový potenciál ekonomík.
Pri rozhodovaní , ako podporovať inovácie, bez obetovania sociálnej ochrany, by si ekonómovia a politici mali vziať ponaučenie z oblasti fyziky. Už takmer storočie sa fyzici pokúšajú zlúčiť navzájom protichodné myšlienky velikánov v tejto oblasti akými sú Wolfgang Pauli, prvý fyzik ktorý predpovedal existenciu neutrín (najmenšie častice hmoty) a Albert Einstein, ktorý vysvetlil zakrivenie časopriestoru. Tzv. „Teória všetkého“ by uviedla do súladu nepredstaviteľne malé s nepredstaviteľne veľkým a umožnila tak celkové pochopenie fyzikálnych vlastností vesmíru.
Rovnako politici by mali pracovať na zjednotení zdanlivo nezlučiteľných teórií, aby uviedli politické rozhodnutia do súladu s hospodárskym cyklom a úrovňou rozvoja ekonomiky. Takýto prístup, by mal chrániť hospodárstvo pred destabilizačnými dopadmi politicky motivovaných zmien, bez toho aby obmedzoval vládam napravovať nebezpečné nerovnováhy. Úradníci musia byť prinajmenšom tak opatrní pri znižovaní výdavkov a rušení stimulačných opatrení počas obdobia rastu, ako sú keď tieto politiky zavádzajú počas obdobia poklesu.
Ak bude tento prístup odrážať názor, že tvorba hospodárskej politiky nie je veda, ale umenie, bude to dobrá vec: svet potrebuje väčšiu flexibilitu v hospodárskej politike. Niekto by to však mohol pokladať za dôvod na obavy, najmä s ohľadom na rastúcu podozrievavosť voči hospodárskej politike založenej na stimuloch vo svetle globálnej hospodárskej krízy.
Mnohí vinia krízu kvôli desiatkam rokov trvajúcej nadvlády laissez faire k tvorbe hospodárskej politiky a právom pripisujú zásluhy o zotavení vládnym intervenciám. Obrovský ekonomický úspech krajiny, ako je Čína, kde stovky miliónov ľudí uniklo úplnej chudobe v jednej generácii, zvýšil podporu systémov so štátom v hlavnej úlohe.
Rovnako v rozvinutých krajinách presadzuje veľa ľudí väčšiu úlohu štátu, aby zaistili, že sľúbené sociálne benefity budú naozaj dodané rýchlo starnúcej populácií. V skutočnosti v mnohých krajinách sú schopnosti vlády na hraniciach ich možností. Ako zdôraznila nemecká kancelárka Angela Merkelová, keď Európa je domovom len 7% svetovej populácie a vyprodukuje 25% svetového bohatstva, vypláca sa v nej 50% všetkých sociálnych dávok. Pokiaľ by sa do týchto počtov zarátali aj Spojené Štáty, potom 11,5% globálnej populácie poberá 88% sociálnych dávok.
Poslať princípy volné trhu na smetisko dejín by však znamenalo iba vytvoriť novú radu nerovnováh. Politici by nemali dopúšťať, aby si debaty o hospodárskej politike ďalej uzurpovali extrémisti, ale namiesto toho musia pracovať na skĺbení konkurenčných myšlienkových škôl. Až potom bude možná plodná rozprava – taká, ktorá neskončí uzavretím vládnych inštitúcií.
Keynes kedysi napísal, že súhlasí s “takmer všetkými” myšlienkami F.A. Hayeka a ten pokladal za “ukludňujúce” vedieť, že s ním Keynes tak “bezvýhradne” súhlasí. To vyvoláva nasledujúcu otázku: Čo skutočne bráni ekonómom a politikom v tom, aby sformulovali veľkú zjednotenú teóriu alebo ju aspoň hľadali?
Autor: Dambisa Moyo, Zdroj: Project Syndicate
Preklad: Martin Kalafút