Juraj Karpiš na svojom blogu, a v médiách tvrdí, že to, čo definuje peniaze, je bublina a viera. Rád by som na Jurajove tvrdenia reagoval. Následne sa môžete rozhodnúť, ktoré vysvetlenie je pre vás zmysluplnejšie.

Hodnotenie

Začnime tým, ako zaraďujeme statky na hodnotovú preferenčnú škálu. Hodnotenie akéhokoľvek statku je subjektívne; napr. jablko preferujem pred klincom, lebo som hladný. Jablko je teda subjektívne hodnotené za daných okolností viac ako klinec. Ale môžem preferovať aj hrušku, ktorý ma druhý subjekt, ktorú za jablko vymeníte. Jablko je vtedy hodnotené pre jeho výmennú schopnosť – s cieľom získať hrušku. Jablko tak nadobúda tzv. výmennú hodnotu. Nechcem ho preto, lebo mi má priniesť priamy úžitok, ale preto, lebo mi má sprostredkovať iný úžitok – z hrušky. A jablko môže naplniť danú skutočnosť len vtedy, ak ho chce druhý, ktorý má hrušku. Jablko malo teda v jednom prípade úžitkovú hodnotu pre mňa kvôli tomu, že som mal naň chuť a v druhom, že som mal chuť na hrušku; avšak v druhom prípade ju má aj preto, že jablko chce druhý človek. Jablko však nemá zo subjektívneho hľadiska aj úžitkovú a aj výmennú hodnotu naraz (!).

Viera v peniaze

Teraz si predstavme, že sú to jablká, ktoré sú v spoločenstve peniazmi. Karpiš tvrdí, že to môže byť len vtedy, ak všetky subjekty veria, že jablká majú danú kúpnu silu. Bez toho, aby v to neverili všetci, dajme tomu v nejakej komunite, jablká peniazmi byť nemôžu. Preto je dôležitá i bublina. Bublina má okrem iného „pritiahnuť pozornosť“. Akonáhle statok začne priťahovať dostatočnú pozornosť, môže sa v jablká (ako peniaze) začať veriť. Hneď keď sa zároveň prestane veriť v to, že sú peniaze, bublina spľasne. Kde vidím problém?

Problém argumentu viery

Karpišovo vysvetlenie kúpnej sily peňazí na základe bubliny a viery, je buď nič hovoriacim vysvetlením alebo musí pri ňom nutne uplatniť objektivizáciou hodnoty statku. Prečo? Tým, že Karpiš tvrdí, že kúpna sila statku je odvodená od viery v kúpnu silu používa argument v kruhu (tzv. petitio principii eror). Jedná sa o „logickú chybu v dôkaze spočívajúcu v tom, že sa záver robí z tvrdenia, ktoré samo ešte treba dokázať“. Argumentácii v kruhu sa treba vyhnúť, inak nie je žiadnym vysvetlením. Mises sa o to pokúšal napr. prostredníctvom regresného teorému. „Stopuje“ kúpnu silu do minulosti, kedy majú v jednom momente peniaze cenu odvodenú od ich priemyselnej ceny. Problém s týmto vysvetlením je ten, že priemyselná cena a cena v zmysle kúpnej sily, sú dve rozdielne ceny. To, že sa psychologicky môžu podobať, je len argumentačná barlička. Rozdielnymi sú preto, lebo musia z definície inak vzniknúť. Priemyselná cena statku je totižto odvodená od priemyselného dopytu po statku (od pripísania jeho use value). A cena v zmysle kúpnej sily statku musí byť odvodená od inej preferencie – vymeniť statok (tzv. exchanage value; viď vyššie príklad jablka – v druhom prípade ho nechcem zjesť, chcem ho vymeniť za hrušku). Regresia teda nevysvetľuje logický kruh.

Aby neostal teda argument bezvýznamný, ostáva už len objektivizácia výmennej hodnoty statku; t.j. tvrdiť, že má statok aj úžitkovú aj výmennú hodnotu – naraz. Čo to však znamená? To znamená, že statok peniaze dopytujeme na základe jeho ceny (kúpnej sily), t.j. zaraďujeme ho na preferenčnú škálu nie na základe dopytu po ňom, od ktorého dovodíme cenu, ale cena určuje dopyt po ňom. A tú cenu získame od jeho priemyselného využitia. Toto inak nie je moje tvrdenie, ale tvrdenie misesovcov a ak vám logicky nesedí, ste na správnej stope. Preto sa jedná o objektivizáciu výmennej hodnoty. Mises je v tomto zároveň poctivý. Explicitne priznáva „určitú objektivizáciu výmennej hodnoty peňazí“ a vytvára u peňazí výnimku z teórie subjektívnej hodnoty. Dôvod má byť ten, že je to preto, lebo sa peniaze nespotrebovávajú, ale len hromadia a slúžia len na výmenu. Tento argument je však možné použiť preto, lebo sa kúpna sila (cena) odvodzuje od priemyselnej ceny; t.j. kúpnu silu (cenu) odvodím od priemyselnej, statok už používam len na výmenu (hromadím ho), čím však objektivizujem jeho kúpnu silu (cenu) a sme tak zas na začiatku. Zjednodušene – to, že je statok hromadený a nie spotrebovávaný je dôsledok a nie príčina toho, že je peniazmi. Paradoxne teda interpretácia, ktorá je zo začiatku založená na subjektivizme, končí pri peniazoch objektivizmom (pri iných statkoch nie). Preto musíme v kúpnu silu peňazí veriť, iné neostáva. Viera potrebuje príbeh. Pri peniazoch je príbehom to, že je „zlé“ pridávanie nových jednotiek do obehu. Ak máme totižto objektivizovanú kúpnu silu (cenu), tak jeden zo spôsobov, ako sa viera stratí, je „rozrieďovanie“ ich kúpnej sily pridávaním nových jednotiek.

Druhá možnosť vysvetlenia kúpnej sily

Čitateľovi ponúkam iné vysvetlenie kúpnej sily peňazí; pre hlbšiu analýzu pozri moje teoretické práce – teóriu úroku a úpravu misesovho regresného teorému. Tvrdím v nej, že peniaze nezískavajú kúpnu silu na základe viery, ale na základe reflexie výšky a zmien úrokovej miery. To implikuje dve situácie. Prvá situácia je, že pri výmene úrok ľudia nepoužívajú, resp. je zanedbateľný v subjektívne vnímanom krátkom čase; príkladom je aktuálna platba. Druhá situácia je, že úrok pri výmene používajú; jedná sa o výmenu v subjektívne vnímanom dlhšom čase (úverová výmena, výmena na dlh a pod.). V prvom prípade môže byť peniazmi v princípe akýkoľvek statok, ktorý zároveň druhý človek požaduje z akéhokoľvek dôvodu. V druhom prípade je to už komplikovanejšie. Po prvé sa „pohybujeme“ v čase. Po druhé, sú dnešné tzv.  kapitálové statky, použité na to, aby vzniklo niečo v budúcnosti, o čom sa len predpokladá, že bude pre ľudí užitočné. Implikuje to, že statky, ktoré sa ešte len tvoria, budú nielen užitočné, ale aj vymeniteľné – dôraz na vymeniteľnosť pramení z toho, že dlhšie produkčné časy sú používané na efektívnejšiu a hromadnú výrobu statkov. To znamená, že sa produkuje preto, aby sa „prebytok“ výroby vymieňal a neslúžil len pre potreby dvoch strán výmeny. Z hľadiska subjektívnej teórie hodnoty je to komplikovaná situácia. Prečo? Dnes, keď sa poskytujú kapitálové statky, nevieme hodnotové preferencie ľudí v budúcnosti. Nemôžeme jednoducho povedať, že hodnota statkov dnes, bude identická o pol roka, bez ohľadu na to, že fyzikálne vyrábame napr. ten istý statok. Tieto vzťahy v čase zároveň sprostredkovávajú práve peniaze. Stojíme teda pred problémom vysvetlenia toho, ako je možné, že hodnotové zaradenie statku „peniaze“ v kontexte výmeny v čase, zaraďujeme na preferenčnú škálu identicky dnes a aj o pol roka. Vyššie je vysvetlenie kolegu Karpiša. Stačí veriť. My to skúsime inak.

Dôležitosť úroku

Tvrdím, že to, čím ľudia „prepájajú“ dve obdobia, je úrok. Ako je to možné, keď sú dané dve obdobia z definície hodnotovo iné? Úrok je matematickou funkciou, ktorá je identická dnes i pol roka. Nie je to pomer dvoch cien nejakých dvoch statkov! Tvrdím, že je hodnotovým spreadom, kedy porovnáva vlastník kapitálových statkov dva stavy: prvý, budem naďalej hromadiť svoje statky (portfólio), aby som sa pripravil na neistú budúcnosť a druhý, časť portfólia statkov vymením dnes za to, že mi druhá osoba o pol roka poskytne flow ním produkovaných konkrétnych statkov, ktoré zaradím do portfólia. Druhý účastník výmeny je v podobnej avšak opačnej situácii. V prípade dohody subjektov je výsledkom výmena, ktorej pripisujeme úrok. Jeho výška (cena) je stanovená na základe toho, čo si myslím, že ako sa bude vyvíjať moje portfólio statkov; akoby sa pýtam, je pre mňa lepšie naďalej využívať moju činnosť a hromadiť alebo diverzifikujem príjmom nových statkov od druhého? Podľa toho sa rozhodnem. Druhý subjekt stojí pred veľmi podobným problémom. Úrok je teda pomerom dvoch pomerov. U prvého človeka je to pomer: hromadím portfólio / obohatím portfólio o iné statky, avšak dnes sa vzdám časti statkov v prospech druhého. A u druhého je to pomer: získam statky, ktoré nemám za to, že dodám nový statok do portfólia druhého / hromadím statky, ktoré zatiaľ nemám, aby som vedel zrealizovať činnosť, ktorou si chcem zabezpečiť svoju budúcnosť. Situácie, ktorými ľudia reagujú na neistú budúcnosť.

Výmenný prostriedok, ktorý reflektuje tento proces sa stáva vo vyspelých ekonomických spoločenstvách peniazmi. Teraz je vhodné sa spýtať tú zásadnú otázku: „A čo si pod takou reflexiou Kefalín predstavujete Vy?“. Nuž reflexia znamená, že keď sa úrok znižuje, tak je treba viac peňazí a keď sa zvyšuje, menej, pričom ak je v nejakej konkrétnej výške, tak danej výške, musí zodpovedať i ponuka peňazí. Zjednodušene sa dá povedať, že vyššie popísaný vzťah výmeny v čase prostredníctvom úroku vyjadrujem vo výmennom prostriedku. Vo výhode nesmie byť ani veriteľ a ani dlžník. Ak by bolo nedostatok peňazí, vo výhode by bol veriteľ, a ak príliš, vo výhode by bol dlžník. Dobre sa to dá ukázať na otázke toho, prečo nie je peniazmi napr. železo, či voda.

Prečo nie sú peniaze železo, či voda ?

Relatívna obmedzenosť zlata a striebra (aj zlato, aj striebro pribúda) je len dobrým vodítkom, ale nie tým kľúčovým. Uvedomme si, že úrok je v princípe rozhodnutie. Ak sa rozhodnem nepožičať kapitálové statky, znamená to, že preferujem súčasné portfólio, ktoré mám, pred potenciálne iným – založeným aj na flow-e nových statkov od druhej osoby a naopak. Obe situácie majú svoje riziká v kontexte budúcnosti a majú svoje konzekvencie. Rozhodnutie realizujeme teda opatrne. Pohľad druhého sa môže javiť odlišný – on chce niečo, čo nemá (kapitálové statky). Avšak rovnako nie je v nejakej super výhode. Aj on čelí pri danom rozhodnutí ekonomickým konzekvenciám plynúcich z úspechu/neúspechu jeho aktivity. Ak by subjekty reflektovali dané rozhodnutia statkami ako je voda alebo železo, vo väčšej výhode by bol dlžník. Ak by reflektovali dané rozhodnutia zas napr. cez reálne obmedzený bitcoin, vo výhode by bol veriteľ. Zlato a striebro boli teda relatívne optimálnym riešením. A to nielen z hľadiska ich obmedzenosti, ale hlavne z hľadiska ich relatívne stabilného a relatívne nepredvídateľného flow na trh. Práve tým spôsobom sa dá správne reagovať – pridávať nové i staré zásoby komodity a uberať pridávanie nových a sťahovať staršie zásoby komodity, ktorá slúži ako peniaze. V kontexte potrieb zmien a výšky úrokovej miery. Zároveň bol ich flow na trh ovplyvnený externými faktormi ako napr. nájsť baňu, ťažiť, investovať ekonomické prostriedky na ťažbu a pod.. Zlato a striebro teda boli aj indiferentnými produktami od rozhodovania ľudí vstúpiť/nevstúpiť do výmeny v dlhšom čase. „Ideál“ pre kombináciu opatrnosti pri rozhodovaní sa a sprostredkovaní výmeny (na základe ich fyzikálno-chemických vlastností) v čase.

Evolúcia peňažného systému

Postupná inštitucionalizácia daných vzťahoch v čoraz vyspelejšej spoločnosti zároveň pôsobila ďalej cez banky. Tie inštitucionalizovali hľadanie výšky úrokovej miery; stali sa market makrami v tejto oblasti. Tvrdím, že sa im to darilo aj prostredníctvom tzv. fiduciary media, mien, ktoré sú len čiastočne „kryté“ drahým kovom. Ich správne fungovanie v kontexte funkcionality peňazí je možné preto, lebo banky nerobili nič iné, len správne reflektovali úrokovú mieru na báze rezerv drahých kovov, pričom systém zdokonalili vytvorením mien (záväzkov voči pohľadávkam) a vytvorili systém započítavania záväzkov a pohľadávok v čase. Práve preto sa jedná pri používaní samotného zlata len o relatívny ideál. Záväzok (fiduciary mena) bola tvorená voči pohľadávke (ekonomickému projektu). Drahý kov slúžil v systéme až a len na finálnu elimináciu dlhu. Banka v princípe sprostredkovávala započítavanie si dodaných služieb a statkov ľudí (pre ľudí užitočná vec) na základe toho, ako udeľuje úvery s tým, že v prípade, ak klient nemá záujem participovať na tomto clearingu mien v čase, vyberie zlato zo systému. Banky si tak budujú reputáciu v správne rozhodovanie – ich finančníkov – o udeľovaní úverov na nákup existujúcich kapitálových statkov a zároveň v systéme existuje opatrnosť v podobe zlata pri danom rozhodovaní. Úloha peňazí tak bola posúvaná čoraz viac na fiduciary meny.

Systém sa samozrejme ďalej vyvíjal a vzniklo následne to, čo máme dnes – fiat systém; fiat meny nie sú dnes „kryté“ žiadnymi rezervami drahých kovov. Úspešnosť tohto systému je založená už na jedinom. Na dôvere v splatenie dlhu (záväzku); splatiť dlh implikuje správne rozhodnutie finančníka financovať úverom ekonomicky zmysluplný projekt. Splatiť záväzok je zároveň možné jediným spôsobom. Produktívnou činnosťou v čase; t.j. nové záväzky eliminujú tie staré na základe nových a produktívnych aktív, voči ktorým vznikajú. Inými slovami dlh použitý na tvorbu produktu v minulosti, musí byť splatený poskytnutím služby a produktu dnes a atď., ďalej v čase. Systém kolabuje vtedy, ak sa prestanú produkovať produktívne statky; verejné i súkromné. Kedy to je? Vtedy, ak sú subjekty k tomu priamo motivované (napr. vládnou politikou manipulácie úrokovej miery, monopolizáciou mien, odstránením zlata – poistky – zo systému), resp. sa z definície ekonomické subjekty neproduktívne správajú (časť služieb verejného sektora, niektoré aktivity uvalené na súkromný sektor – napr. byrokracia). Fiat systém však stále realizuje to isté, čo systém pred ním (fiduciary media) a fiat meny majú svoju kúpnu silu odvodenú od toho, ako vedia / nevedia reflektovať výšku a zmeny úroku. Na tomto mieste už nejdem ďalej popisovať, či je fiat systém najvhodnejším a kde sú jeho riziká. To je iná téma.

Záver

Máme pred sebou teda dve teórie o tom, ako peniaze nadobúdajú svoju kúpnu silu. Jedna hovorí, že na základe viery a dokonca bubliny. Druhá hovorí, že na základe riešenia reálne existujúceho problému, pred ktorým stoja ekonomickí agenti v súlade so subjektívnou teóriou hodnoty. Z druhej vyplýva napr. to, že výmenným prostriedkom mohli byť v minulosti rôzne statky a čím sa spoločnosť ekonomicky vyvíjala, ľudia boli nútení hľadať „ideál“, ktorý odzrkadľuje vzťahy veriteľ/dlžník a ktorý sa ďalej vyvíjal rozvojom bankovníctva. Peniaze používané v dlžníckych vzťahoch sa stali tak dôležité (unit of account in time), že sa nimi začalo platiť i v priamych a aktuálnych výmenách, pri ktorých z definície môžeme použiť akýkoľvek statok (aj bitcoin). Či potom systém už následne devioval alebo evolvoval do fiat systému, je iný druh diskusie. Z druhého pohľadu rovnako vyplýva, že statok, ktorý má rigidnú zásobu, nemôže byť z definície peniazmi (napr. bitcoin; avšak môže byť geniálnym nástrojom, ktorý by mohol finančný systém vylepšiť; o tom píšem v inom článku).

Matúš Pošvanc, článok je prebratý z blogu viagold.sk