Debaty o veľkosti, resp. viac či menej prerozdeľujúcom štáte, neskončia nikdy. Pravica sa stotožňuje so štátom minimálnym a naopak ľavica chce prerozdeľovať viac. Václav Rambousek patrí k prvej skupine. Vo svojej knihe Všežravý štát ponúka pohľad, ako v takom štáte funguje demokracia, ako sa narába s objemom peňazí v štátnej správe a nakoniec, že štát vlastne žiadne peniaze nemá.
Demokracia ešte neznamená výhru a bezstarostný blahobyt. Stačí sa pozrieť ako demokratický systém dopadol vo Venezuele alebo pozorovať situáciu u nás či v Česku. Pri klasifikácii demokracie sa však pre tento raz držme churchillovskej definície, ako z doteraz najlepšej formy vlády, akú sme vymysleli. Základný problém tvorí otázka – kto bude rozhodovať a o čom? Zvyčajne víťazná politická strana utvorí vládu alebo vládnucu koalíciu. Veľkou dilemou je následne distribúcia verejných statkov. Koľko treba vyzbierať, aby sme uspokojili vlastných voličov v širokom spektre rôznych záujmov je bod, na ktorom by sa malo ľavé a pravé politické spektrum rozchádzať, no súčasnosť je iná. Dnes už je podstatne ťažšie hľadať rozdiely medzi ekonomickými programami politických strán.
Na chod štátu sa zbierame z našich daní. Aká by mala byť ich výška sa práve rozhoduje vo voľbách. Ibaže, nielen že strany neponúkajú alternatívu, ale aj väčšinové hlasovanie nemusí priniesť zhodu v tom, aké verejné statky preferovať. Ako môže zlyhať kolektívne rozhodovanie nám predostrel v 18. storočí francúzsky filozof Condorcet. Problém známy ako hlasovací paradox spočíva v nemožnosti dospieť k želanému výsledku určenia priorít. Na rozdiel od jednotlivca a jeho jasných preferencií, v skupine je veľmi ťažké dospieť k jednoznačnému výsledku a preto je zároveň obtiažne definovať verejný záujem. Z tohto dôvodu je verejný záujem redukovaný len na záujem skupiny profesionálnych politikov.
Podnikatelia vo verejnom záujme
Výška daní je politickou otázkou. Viac „spravodlivosti“ alebo viac „efektívnosti“? Viac spravodlivosti sa v politickom ponímaní rovná viac daní a viac prerozdeľovania. Menšie dane znamenajú viac prostriedkov pre súkromný sektor, ktorý hospodárenie zvláda omnoho lepšie ako verejný sektor.
Závažný problém predstavuje neprehľadnosť daňového systému. V spleti daňových výnimiek, zákonov a pravidiel sa stratí toľko peňazí daňových poplatníkov, že uvažovať o zvyšovaní daní je absurdné. Záujmy lobistov vytvárajú tlak na udeľovanie rôznych výnimiek a týmto spôsobom zahusťujú labyrint daňovej legislatívy. Následne, komplikovanosť zákonov a vysoké dane nútia firmy a podnikateľov manévrovať a znižovať tak výnosy daní pre štát. V súvislosti s tým, autor si všíma zaujímavý údaj. „Na počiatku 90-tych rokov dvadsiateho storočia mal napríklad český zákon o dani z príjmu desať tisíc slov a slovo „výnimka“ sa v ňom vyskytlo 60x. O trinásť rokov neskôr mal osemdesiat tisíc slov a výnimka sa v ňom vyskytovala 260x.“ Tento začarovaný kruh je nezmyselný a pokým si politici neuvedomia jeho dopady, alebo neprestanú sledovať iba záujmy vlastných sponzorov, privedie nás táto špirála do nafúknutia železnej gule, ktorú budú vliecť budúce generácie.
Ďalším podstatným bodom je monopol na poskytovanie verejných statkov. Z prirodzených dôvodov má verejný sektor tendenciu k rozširovaniu. Táto zhubná vlastnosť požiera čím ďalej, tým viac prostriedkov zo súkromnej sféry, pretože verejný sektor disponuje monopolom na obstarávanie verejných statkov, rozhoduje sa v beztrhovom prostredí a je bez ohrozenia bankrotu. Inými slovami je to ako podnikanie s verejnými peniazmi za verejné peniaze.
Ako funguje hospodárenie štátu čítame denne v novinách – o koľko štát zákazku predražil, aké pravidlo bolo pri výberovom konaní porušené alebo dokonca, či vôbec vypísal súťaž o zákazku. Myslíte si, že politici sú natoľko hlúpi, že robia takéto chyby, ktoré vychádzajú na svetlo sveta? Nie, nie sú. Politici sa iba pohybujú v rámci mantinelov nastavených dnešným systémom. „Podnikanie s verejnými peniazmi, verejné súťaže o štátne zákazky a s tým spojená korupcia sú bacily spoločenského rozkladu.“ Kde je veľa zdrojov, tam je veľa záujemcov. Je to akoby ste hodili do vody so žralokmi krvavú návnadu a začali by sa okolo nej zbiehať ďalší a ďalší predátori. Vtipne to vystihuje Václav Rambousek tvrdením – „čím viac moci, tým viac mu zvoní mobil“. Liečba chorého systému pozostáva z uzavretia peňazovodu politickým záujmom a nie vo zvýšení represie za daňové úniky!
Omyly zdravého rozumu
Dostávame sa k hlavnému problému. Lobistické a politické skupiny sú zrastené vlastnými rovnakými ekonomickými záujmami. Prezývka „crony capitalism“ je výstižná. Príčina prečo si tak málo uvedomujeme dôsledky zákonov šitých na mieru záujmovým skupinám sa nazýva systém „koncentrovaných benefitov a roztrúsených nákladov“. Zisk z podnikania „podporovaného“ účelovými zákonmi je obrovský, zatiaľ čo občania jeho dôsledky pocítia iba minimálne. Preto do lobingu putujú nehorázne prostriedky, aby si z koláča, stihol uhryznúť každý potenciálny lobista.
Autor uvádza negatívne príklady drancovania verejného rozpočtu v podobe odborov alebo mantry „zelenej energie“. Odbory – bojovníci v mene sociálnej spravodlivosti, inklinujú k podpore ľavicových strán a väčšiemu prerozdeľovaniu, čo je zase len zámienka na zásahy do ekonomiky v záujme vybraných skupín. Čiže odbory sú iba prezlečenými záujmovými skupinami. Zelená energia alebo obnoviteľné zdroje sú súčasným hitom, keď v záujme zachovania obývateľnej planéty investujeme do iných ako fosílnych palív. Falošný strach o životné prostredie maskuje finančné záujmy o bohaté dotácie, ktoré by v trhovom prostredí našli úplne iné využitie.
Opäť len presúvame zdroje z produktívnych do neproduktívnych odvetví. Návod, ako obísť tieto politické manévre a plýtvanie verejných financií, podáva autor počas celej knihy – obmedziť výdavky na politiku, znížiť dane, znížiť prerozdeľovanie a ponechať prostriedky v rukách jednotlivcov, ktorí vedia najlepšie ako s nimi naložiť.
Čo s tým?
Aj keď nám pri pomyslení na politiku a verejné plytvanie zdvíha žalúdok, nesmieme rezignovať. Najlepšou odpoveďou je poznanie skutočností, základných ekonomických poučiek, inými slovami – politicko-ekonomická gramotnosť. Jedným z mnohých zaujímavých postrehov autora je výučba predmetov na školách prvého a druhého stupňa. Zatiaľ čo politici chystajú krížovú výpravu proti spoločensko-vedným predmetom, nikto nespochybňuje úlohu matematiky a prírodných vied. Ibaže, na čo je komu v bežnom živote tabuľka chemických prvkov alebo poznanie krúžkovcov a pavúkovcov, keď sa radujeme zo zvýšenia platu o 2% pri inflácii 4%?
Treba začať osvetou, ktorá by sa premietla do lepšieho vzdelania a následnou lepšou voľbou našich politikov. Kniha Václava Rambouska je nenáročná a tenká, ale obsahom potrebných vedomostí nenahraditeľná pre každého, kto chce vedieť príčiny súčasného ekonomického úpadku a lieku ako z toho von.
Tomáš Zemko