Federálny rezervný systém ohlásil možné utlmenie QE „infinity“. Reagovali na to výnosy štátnych dlhopisov, ktoré prekročili takmer dvojročné maximá. Ekonomika Spojených štátov sa vraj má zdvihnúť z negatívnych čísel a nezamestnanosť v roku 2014 klesnúť na cieľovanú hranicu 6,5%. Po koľký raz za posledné roky sa menil odhad rastu alebo prognózy makroekonomických dát? Nemusíte sa ani veľmi namáhať s hľadaním v mediálnych archívoch  a zistíte, že podobné titulky nás sprevádzajú permanentne. Len na Slovensku sme odhadovaný 2,7% rast z februára 2012 postupne znížili až na 0,5%… a to ešte stále nemusí byť koniec. Črtá sa teda otázka, ako je možné, že prognózy nevychádzajú? Buď ich robia nezlomní optimisti alebo ľudia, ktorí nevedia čo robia. To však nič nemení na skutočnosti, že boli výrazne prestrelené.

Ekonomický rast nepríde len vďaka tlačeniu peňazí a statočným vyhláseniam o konci krízy. Slovenskej ekonomike odhadujú podľa najnovších prognóz v roku 2015 rast na úrovni 3,3% a pokles nezamestnanosti na úroveň 13,5%. Prečo takýto optimizmus? Zlepší sa externé prostredie a naši najdôležitejší obchodní partneri nás potiahnu. Podľa spomínaných odhadov nás zahraničie malo ťahať už dnes a z najhoršieho sme mali byť vonku. Jednoduchý pohľad na realitu všeka svedčí o opaku.

Slovenská ekonomika zaťažovaná rastúcimi daňami a odvodmi jednoducho nemôže prekvitať. Keď sa k tomu pridajú aj nefunkčné inštitúcie, spoliehanie sa na externé prostredie nie je na mieste. Každý priemerne pracujúci Slovák platí len na daniach a odvodoch až 51,03% zo svojej mzdy. Po zarátaní aj ostatných povinných platieb sa čistý príjem redukuje len na slabú polovicu zo mzdy. Nedávno sme mali Deň daňovej slobody, ktorý sa posunul o niečo k horšiemu. Štát tak tento rok prerozdelí približne 41,71% HDP. Inými slovami, z každého eura vytvoreného na Slovensku štát prerozdeľujeme takmer 42 centov.

Dlhopisové prirážky v eurozóne aj naďalej krotí ECB a centrálne banky tak ostávajú aj päť rokov po kríze hlavnými hráčmi hospodárskej politiky. Nahrádzajú vlády neschopné akejkoľvek liberalizácie ekonomiky. Za všetkých kričí najmä Francúzsko. Namiesto reforiem sa Francois Hollande sústreďuje len na kreatívne vymýšľanie rôznych nezmyselných návrhov. A keď to už raz nejde samo od seba, tak tomu treba pomôcť. Ibaže „viditeľná ruka“ štátov akosi nefunguje. Od roku 2008 Spojené štáty aj Európa iba prešľapujú na mieste. Asi nám nezostáva nič iné, len lepšie prognózovať…

Tomáš Zemko