Prípad Cypru je dobrým príkladom na demonštrovanie toho, že EÚ v súčasnej podobe je fiasko, na ktoré doplatia obyčajní obyvatelia krajín Európy. Projekt EÚ tak, ako ho realizujú politické elity a sekundanti z Bruselu je jedným slovom katastrofa. Zlyhali tak politické elity, ako aj bruselskí byrokrati.
Cyprus sa dostal do problémov najmä vďaka svojim bankám, ktoré mali vo svojich aktívach veľký podiel toxických aktív v podobe nakúpených gréckych dlhopisov. Tu sa vynárajú hneď dve otázky.
Skôr než sa dostaneme k týmto otázkam, treba uviesť, že na počiatku súčasných problémov je zlyhanie politických elít v jednotlivých krajinách. Národné politické elity pre zabezpečenie svojich politicko-mocenských zámerov naštartovali proces zadlžovania budúcich generácií, a to v rámci vytvárania ilúzií o obedoch zadarmo v podobe veľkorysých sociálnych programov a budovateľských projektov. Veľká väčšina obyvateľov krajín Európy tejto ilúzii uverila a ešte aj verí. Nič také ako obed zadarmo ale neexistuje.
Teraz k tým dvom otázkam ohľadom zložitej a neutešenej cyperskej situácie.
Po prvé. Kde bola bruselská byrokracia, ktorá mala konať podľa článku 126 Lisabonskej zmluvy (dodržiavanie rozpočtovej disciplíny) ihneď, ako bolo zrejmé, že Gréci nedodržiavajú v hospodárení krajiny parametre stanovené maastrichtskými kritériami? Grécka vláda mala dostať od Európskej komisie po prstoch, hneď ako boli porušené uvedené pravidlá a tieto boli porušované sústavne od roku 2002. Nestalo sa tak. Maslo na hlave nemá len Barroso (v úrade od 2004, predchodca Prodi) a spol., ale aj Európska rada, ktorá je zložená z hlavných predstaviteľov členských krajín EÚ. Títo mali, resp. mali mať, dosť informácií na to, aby donútili Barrosa a spol. konať voči gréckej vláde. Nestalo sa tak.
Po druhé. Kde bola cyperská centrálna banka (CBC) a tiež ECB? Cyperská centrálna banka mala zasiahnuť voči komerčným bankám na Cypre, hneď ako vyšlo na povrch, že grécka ekonomika sa pohybuje po zlej trajektórii. CBC mala ihneď požadovať vytvorenie adekvátnych oprávok ku gréckym dlhopisom a nečakať až Grécku bude umožnené odpísať čas dlhu (riadený bankrot). Maslo na hlave má aj ECB, ktorá taktiež mala konať a upozorniť národné centrálne banky, aby požadovali po komerčných bankách vo svojich krajinách prijatie adekvátnych opatrení. Nestalo sa tak.
Tieto dve otázky môžeme aplikovať prakticky na všetky krajiny eurozóny, nakoľko v súčasnosti až 14 krajín eurozóny zo 17-tich nedodržiava maastrichtské kritériá.
V súčasnosti začína byť jasné, že dlhy nemožno hromadiť, ale že ich treba aj treba splácať. Za minulé a súčasné hostiny treba začať platiť. Politickí lídri však nehľadajú zásadné riešenia, ale snažia sa rôznymi opatreniami kupovať čas. Čo je však z morálneho aspektu horšie, nastavený čas využívajú na to, aby zachraňovali veriteľov (najmä akcionárov bánk a rôznych fondov) a svojich chlebodarcov a dlhy preniesli na obyvateľov krajín eurozóny. Samozrejme politici si kupujú čas aj pre seba, aby sa čo najdlhšie udržali pri moci. Tak sa Európa ocitla v situácii, že namiesto tých, čo zle investovali a tých čo nekonali kompetentne (hoci berú vysoké platy), majú byť postihnutí tí, čo s danou záležitosťou nemajú takmer nič spoločné (akurát to, že naivne veria v dobré a nezištné úmysly politikov /česť výnimkám/). Paradoxom je, že tí, čo uvedené problémy spôsobili, sa pasujú do pozície záchrancov.
Za ostatné krízové roky sme svedkami ako európski politici a bruselskí byrokrati ťahajú národy čoraz hlbšie do slepej uličky v naivnej viere, že sa slepá ulička zmení na tunel so svetlom na konci. Nič také sa však nestane, pretože súčasné štáty fungujú na princípoch, ktoré majú v sebe zakódovaný svoj krach. Za súčasné problémy sa môžeme poďakovať frakčnému bankovníctvu s fiat peniazmi (peniaze nekryté statkami). Cyprus je ukážkovým príkladom toho, ako frakčné bankovníctvo dokáže zruinovať nielen klientov bánk (vkladateľov), ale aj krajinu. Relatívne malé znehodnotenie aktív (haircut gréckych dlhopisov) spravilo z bánk insolventné inštitúcie. Druhou tikajúcou bombou Európy sú prebujnené štáty s vládami, ktoré nevedia hospodáriť. V dôsledku zlého hospodárenia sa štáty nielen viac a viac zadlžujú (v absolútnej hodnote), ale dochádza k zvyšovaniu záťaže produktívnej sféry v podobe rastúcich daní a odvodov. Kým pred storočím na fungovanie štátov stačilo na daniach zinkasovať asi 10% hodnoty vyprodukovaných statkov, tak teraz štáty Európy na vládnych výdavkoch míňajú približne 50% HDP. Rastúca veľkosť neproduktívnej časti spoločnosti je bremeno, ktoré ťahá krajiny do priepasti. Situácia sa bude ešte zhoršovať nielen vďaka zlému hospodáreniu vlád, ale aj v dôsledku radikálneho starnutia populácie. V priebehu nasledujúcich štyroch dekád sa podiel starších ľudí (65+) zdvojnásobí. Výsledkom budú závažné ekonomické a sociálne problémy, ktoré nespasí žiadne ekonomické a politické sci-fi o hospodárskom raste na báze produktivity práce.
Existuje len jediná cesta k prosperite národov Európy. Treba sa zo slepej uličky vrátiť naspäť a vybudovať Európu na celkom iných princípoch založených na slobode jednotlivca a jeho zodpovednosti za svoj osud a osud jeho rodiny, rešpektovaní vlastníctva, slobodnom trhu, zdravom finančnom systéme so skutočnými peniazmi a bez frakčného bankovníctva, mierovej spolupráci a hospodárskej súťaži podnikateľských subjektov v rámci celej Európy, ale bez intervencií vlád resp. štátov, ktorých úloha by sa mala zredukovať len na zabezpečenie obrany, bezpečnosti a spravodlivosti.
Rudolf Požgay