Je smutnou pravdou, že ekonómia a ekonómovia nemajú práve najlepšiu povesť. Spýtajte sa troch ekonómov na tú istú vec a dostanete minimálne šesť rôznych odpovedí, hovorí sa často s dešpektom. Je treba priznať, že tieto výhrady majú racionálne jadro. Ešte pred kritikou do vlastných radov je však potrebné predoslať niekoľko slov na obhajobu ekonómov.

Neschopnosť dospieť k názorovej zhode v mnohých otázkach, dokonca aj v tých najzásadnejších, nie je žiadnym špecifikom ekonómie. Do vety o ekonómoch a o veľkom počte ich odpovedí stačí namiesto ekonómov dosadiť právnikov, sociológov, politológov, filozofov, atď. a uvedené konštatovanie bude rovnako pravdivé.

To isté však platí aj o tzv. exaktných vedách, ktoré sa na ekonómiu a ďalšie tzv. spoločenské vedy pozerajú „zvrchu“ ako na neexaktné disciplíny, ktoré majú problémy zmerať predmet svojho skúmania, a ktoré majú preto len málo spoločného so skutočnou vedou.

Namiesto dlhých polemík o tejto otázke stačí napr. astronómom pripomenúť, koľko im trvalo než sa napokon zhodli na tom, že naša matička Zem nie je plochá doska, ale že má oveľa bližšie k tvaru gule. A ako dlho im trvalo než prestali tvrdiť, že Slnko obieha okolo Zeme a uznali, že to je v skutočnosti naopak?

Aj ekonómovia majú svoje zásadné spory, z ktorých potom pramení rôznorodosť a často protikladnosť postojov v mnohých ďalších otázkach. Tým najzásadnejším, ktorý je starý ako ekonómia sama, a ktorý rozdeľuje ekonómov do dvoch proti sebe stojacich táborov, nie nepodobných táborom „heliocentristov“ a „geocentristov“, je dilema „štát alebo trh“. Je to spor o tom, aké podmienky sú najvhodnejšie pre ekonomickú prosperitu.

Časť ekonómov odjakživa tvrdila a tvrdí, že najlepší možný výsledok je možné dosiahnuť vtedy, keď je ponechaný maximálny priestor pre slobodné konanie jednotlivcov, ktorí v očakávaní vlastného prospechu vstupujú do dobrovoľných transakcií s inými, teda keď kľúčovú úlohu zohráva trh. Do týchto interakcií by nemal nikto priamo vstupovať, najmä nie štát (odtiaľ heslo: „laissez faire, laissez passez“, teda nechať tak, na pokoji, ponechať veciam volný priebeh). Liberálna ekonomická teória zahŕňa mnoho prúdov a smerov od klasického liberalizmu (Adam Smith),cez rakúsku školu ekonómie (Menger, Mises, Hayek), chicagskú školu (Friedman), teóriu verejnej voľby (Buchanan, Tullock), ekonómiu strany ponuky (Laffer), až po libertarianizmus (Rothbard).

Aj medzi nimi je mnoho odlišností, ale ich spoločnou črtou je dôraz na maximálnu slobodu jednotlivca, jeho právo usilovať sa o maximalizáciu jeho osobných cieľov a zároveň dôraz na minimálnu úlohu štátu, spočívajúcu najmä v ochrane vlastníckych práv jednotlivcov. Druhá časť ekonómov považovala a považuje práve štát za motor a garanta ekonomického rastu, ekonomickej prosperity. Tak ako je smer a rýchlosť auta ovplyvňovaná pohybom kolies, na ktoré sú prenášané podnety vodiča prostredníctvom volantu, brzdy, spojky, plynu a radiacej páky, podobne by aj štát mal podľa nich mať k dispozícii celé inštrumentárium nástrojov, ktoré mu umožnia udeliť ekonomike želané tempo a posúvať ju žiadaným smerom.

Silný štát (odtiaľ etatizmus, z francúzskeho l´etat, teda štát) a obmedzená ekonomická a osobná sloboda jednotlivca sú zasa charakteristickými črtami ekonómie intervencionizmu. Najvýraznejšou postavou tohoto tábora ekonómov bol nepochybne John Maynard Keynes, ktorého nasledovalo, resp. na neho nadväzovalo nespočetné množstvo ďalších ekonómov (postkeynesovstvo, neokeynesovstvo).

Rozdiel medzi ekonómiou a napr. astronómiou je v tom, že zatiaľ čo spor heliocentrizmu a geocentrizmu a ani jeho výsledok nijako výrazne neovplyvnili každodenný život, ekonómov pozorne počúvajú politici. Presnejšie povedané, demokraticky volení politici počúvajú najmä tých ekonómov, ktorí ich vybavia argumentami a nástrojmi, s ktorými potom môžu ohurovať ich voličov.

Signál, ktorí obe strany sporu v ekonómii vysielajú voči politikom je diametrálne odlišný. Liberálni ekonómovia hovoria: nechajte ekonomiku na pokoji, neprekážajte jej a nezavadzajte, lebo inak narobíte viac škody ako osohu. Etatisti však politikom hovoria: chyťte volant pevnejšie do rúk, pohrajte sa so spojkou, razantnejšie používajte brzdu i plyn! Ktorý z uvedených signálov je uchu politika milejší je zbytocné dodávať. V praktickej politike preto existuje silný sklon riešiť dilemu “štát alebo trh” v prospech zvyšovania štátnych zásahov. V ekonómii, rovnako ako v astronómii, však môže byť pravda len na jednej strane sporu.

Človek nemusí byť nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu, aby pochopil, že nie je na strane zástancov štáneho intervencionizmu. Stačí si len spomenúť na výsledky politicky rozdelených národov, z ktorých jedna časť uplatňovala viac trhu a druhá časť sa viac spoliehala na štátne zásahy: NSR a NDR, Hong Kong a Čína, Južná Kórea a KĽDR, atď.

Časť ekonómov tieto skutočnosti vedome alebo nevedome ignoruje. V tomto zmysle koperníkovská revolúcia vo vedomí mnohých ekonómov ešte nenastala. Podobne ako v astronómii, aj časť ekonómov zrejme potrebuje pomerne dlhý čas, aby ich pohľad na svet postavený na hlavu opäť vrátili späť na nohy, aby uznali, že nie štát, ale slobodní jednotlivci sú motorom ekonomického rastu. Nemalo by nám byť jedno, kedy ten čas konečne nastane. Ich nevedomosť totiž priamo ohrozuje našu slobodu.

Chestnut Hill, Pennsylvania