Ešte aj dnes stále len stojíme na prahu 21. storočia. Preto je 20. storočie naďalej v centre našej pozornosti ako meradlo, s ktorým konfrontujeme našu súčasnosť i našu minulosť.
Napríklad prednedávnom odborári protestujúci proti novelizácii Zákonníka práce rozvinuli pred Ministerstvom práce transparent, ktorým sa sťažovali, že vláda nás svojou politikou vracia do 19. storočia. Z kontextu ako keby vyplývalo, že za každú cenu treba obhajovať riešenia, ktoré nám prinieslo 20. storočie.
Tento názor vychádzal evidentne z predpokladu, že 20. storočie bolo lepšie ako storočie devätnáste. Nuž v niečom možno bolo, ale v mnohom určite nebolo. Na konci 20. storočia sme napríklad určite mali vyspelejšie a výkonnejšie technológie než pred 100 rokmi, z hľadiska slobody, slobody jednotlivca, však bolo 20. storočie zlým storočím, prinajmenšom aspoň jeho veľká väčšina.
Bolo totiž storočím, ktoré sa nieslo najmä v znamení kolektivistických ideológií, fašizmu, komunizmu, či ich odrôd v podobe stalinizmu, maoizmu,atď. Tieto ideológie boli nepriateľské voči myšlienkam na akúkoľvek slobodu jednotlivca a najmä v našej časti sveta negatívne poznamenali vývoj na dlhé desaťročia.
20. storočie bolo aj storočím celosvetových konfliktov, prvej a druhej svetovej vojny, ako aj celého radu menších regionálnych vojen, napr. kórejskej či vietnamskej. Navyše, popri „horúcich“ vojnách sa v 20. storočí dlhé desaťročia viedla úporná a vyčerpávajúca studená vojna.
Ak ku kolektivistickým ideológiám a vojnám pridáme hospodárske krízy, z ktorých tá najväčšia sa začala v roku 1929, máme už slušný zoznam faktorov, ktoré výrazne prispeli k tomu, že v 20. storočí bola sloboda jednotlivca čoraz viac obmedzovaná narastajúcimi štátnymi zásahmi najrôznejšieho druhu.
Až do poslednej štvrtiny 19. storočia bol štát chápaný ako minimálny, vykonávajúci základné administratívne funkcie, zabezpečujúci vonkajšiu a vnútornú bezpečnosť, právny poriadok a súdny systém.
Odvtedy sa však agenda štátu postupne nabaľovala o: budovanie dopravnej infraštruktúry (cesty, železnice), vytvorenie štátneho systému sociálneho zabezpečenia (jeho prvý iniciátor nemecký kancelár Bismarck zámerne prinútil povinne občanov platiť štátu odvody, aby ich tým prinútil k „poslušnosti“, za ktorú ich potom mohol „odmeňovať“ štátom poskytovanou starostlivosťou), po kríze v roku 1929 pribudol makroekonomický manažment (rozpočtová a menová politika), po druhej svetovej vojne sa na Východe i na Západe rozmohlo znárodňovanie a narastajúca regulácia ešte nezoštátneného súkromného vlastníctva prostredníctvom centrálneho plánovania, ale aj rafinovanejšej cenovej regulácie, daní, licencií, noriem, povolení, certifikátov, atď.
Za všetky stačí uviesť jedno porovnanie výstižne ilustrujúce devastujúci rozsah uvedenej tendencie: zatiaľ čo na začiatku 20. storočia štát cez verejné financie prerozdeľoval vo väčšine krajín medzi 5-7 %, teda len veľmi malú časť z toho, čo ľudia ich ekonomickou činnosťou vyprodukovali, na konci 20. storočia to už vo väčšine krajín bolo medzi 40-50 %, v niektorých dokonca viac ako 50 %. Adekvátne tomuto raketovému nárastu musel štát čoraz viac svojich občanov a podnikateľov žmýkať na daniach, čo zasa v poslednej štvrtine 20. storočia viedlo k veľkej nespokojnosti daňových poplatníkov mnohých krajín a k mnohým potrebným reformám.
Aj od nás tak závisí, či čiastočné zastavenie trendu neustáleho posilňovania postavenia štátu na úkor slobody jednotlivca bude trvalejším trendom v 21. storočí, alebo bude len krátkou epizódou konca 20. storočia, ktorú v nasledujúcich rokoch opäť zatienia snahy o budovanie vzdušných zámkov, o udržanie finančne neudržateľných výdobytkov, čo samo o sebe má likvidačné účinky na ekonomické základy spoločnosti. Všetko uvedené patrilo medzi črty charakteristické práve pre 20. storočie.
Nie, 20. storočie z hľadiska slobody určite nebolo dobrým storočím. V mnohom teda naozaj platí „čo najmenej 20. storočia, čo najviac 19. storočia“. Čím skôr to pochopia aj odborári, tým lepšie pre nás všetkých.
