Medzinárodný obchod je arénou, v ktorej tradične dochádza k ostrým stretom medzi zástancami liberálnej trhovej ekonomiky na jednej strane a zástancami štátneho intervencionizmu na strane druhej. Už Adam Smith napríklad v Bohatstve národov postuloval mnohé liberálne princípy práve v polemike s merkantilistami, ktorí obhajovali aktívne zasahovanie štátu do ekonomiky, vrátane výrazných reštrikcií vlády v oblasti zahraničného obchodu.
V posledných rokoch sa medzi širokou verejnosťou rozšírilo ničím nepodložené presvedčenie, že medzinárodný obchod sa nesie v znamení všestrannej liberalizácie obchodných tokov. Problém spočíva nielen v tom, že realita je od tejto predstavy značne vzdialená, ale aj v tom, že samotná liberalizácia obchodných tokov je mnohými ľavicovými intelektuálmi a aktivistami chápaná ako niečo, čo je apriori zlé, ako nástroj, prostredníctvom ktorého vyspelé krajiny vykorisťujú rozvojové krajiny a zvyšujú tak ekonomickú nerovnosť vo svetovej ekonomike. To je zároveň aj živná pôda masových protestov, ktoré sa pomaly už stávajú neodmysliteľnou sprievodnou črtou významných stretnutí medzinárodných organizácií.
O problémoch medzinárodného obchodu sa diskutuje najmä v rámci WTO, teda Svetovej obchodnej organizácie, ktorej nedávne stretnutie v mexickom Cancúne prebehlo bez výraznejšej pozornosti slovenských médií. Tie zaznamenali najmä skutočnosť, že ho rovnako ako predchádzajúce stretnutia v Seattli alebo v Dohe, sprevádzali pouličné protesty antiglobalistov. To, že sa stretnutie skončilo neúspechom, zaznelo už len akoby pod čiarou. Atmosféra protestu sa preniesla z ulice do rokovacích miestností. Vari ani netreba dodávať, že to bude na úkor všetkých, najmä však tých najchudobnejších krajín.
Svetové obchodné vzťahy teda v žiadnom prípade nemožno považovať za nejaké víťazstvo princípov voľného obchodu, aj keď práve snaha o ich presadenie a o odstránenie diskriminácie viedla v roku 1947 k podpisu Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT). Napriek desaťročiam rokovaní, ktoré sa skončili v roku 1994 tzv. Uruguajským kolom a následne transformáciou GATT-u na Svetovú obchodnú organizáciu, sa voľný obchod nepodarilo presadiť.
Úroveň colnej ochrany sa síce postupne znižuje, avšak mnohé protekcionistické praktiky pretrvávajú. Vyspelé krajiny, najmä členské krajiny EÚ, USA, Kanada a Japonsko, úplne v duchu merkantilistickej politiky podpory exportu a reštrikcie importu výdatne využívajú, najmä v oblasti agroobchodu, vývozné dotácie, dovozné clá, či množstevné obmedzenia dovozu, čím značne komplikujú prístup dodávateľov z rozvojových krajín na ich trhy. Rozvojové krajiny nielen že nie sú schopné tieto bariéry prelomiť, ale nie sú ani schopné otvoriť si trhy medzi sebou navzájom.
Neschopnosť presadiť princípy voľného obchodu v celosvetovom meradle, v rámci rokovaní GATT-u a potom WTO, viedla mnohé krajiny k formovaniu zón voľného obchodu, ktoré síce na jednej strane znamenajú liberalizáciu obchodných vzťahov medzi ich členskými krajinami, zvyčajne však zároveň predstavujú zvýšenú diskrimináciu voči tretím krajinám. Najväčšími zoskupeniami tohto druhu na svete sú v Európe Európska únia, v Severnej a Južnej Amerike Severoamerická dohoda o voľnom obchode (NAFTA) a juhoamerický obchodný blok Mercosur, v Ázii Združenie krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN).
Ak sa úsilie o liberalizáciu medzinárodných obchodných tokov na pôde Svetovej obchodnej organizácie naďalej nepohne z miesta, ak sa jednotlivé krajiny nebudú schopné vzdať protekcionistických praktík, potom bude vždy hroziť, že sa latentné obchodné a ekonomické konflikty medzi uvedenými zoskupeniami naplno rozhoria v podobe otvorených obchodných vojen.
Obchodná politika bez reštrikcií, zvýhodnení, diskriminácie, či ďalších deformácií, ktorá otvára domáci trh a zapája tak domácu ekonomiku do medzinárodných obchodných tokov je nielen jedinou alternatívou uvedeného scenára, ale je to práve liberálna obchodná politika, ktorá umožňuje rozvoj slobodného obchodu, ktorá je v najvlastnejšom záujme každej krajiny.
Netreba sa pritom opierať len o nejaké plané teoretizovanie. Medzinárodné skúsenosti ukazujú, že otvorené ekonomiky sú na tom lepšie než ekonomiky krajín, ktorých vlády uplatňujú izolacionistickú politiku. Platnosť tohto tvrdenia možno ilustrovať na príkladoch krajín, ktoré sa len pomerne nedávno začali otvárať voči svetu, ako napr. Čína či Vietnam, a ktoré zaznamenávajú vysoké tempá ekonomického rastu, zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva a znižovanie príjmových nerovností.
Aj v obchode teda platí, že najlepší výsledok je možné dosiahnuť, keď necháme slobodných jednotlivcov slobodne konať a nebudeme ich vzájomnú výmenu obmedzovať reštriktívnymi opatreniami národných vlád či obmedzujúcimi ustanoveniami zmlúv o medzinárodnom obchode. Snáď to pochopia tak organizátori protestov proti voľnému obchodu, ako aj vyjednávači jednotlivých krajín na budúcich stretnutiach Svetovej obchodnej organizácie.
